Totižto, keď sa mne samotnej táto situácia prihodila, zistila som, že v skutočnosti problematike málo rozumiem, a že moje predstavy sú značne pomýlené. Dokonca možno trochu nebezpečné. Dovtedy som si totiž myslela (úprimne a s pokáním priznávam), že ľudia, ktorí volia populistov sú zlí a nerozumní (prinajmenšom zle informovaní). Lenže môj strýko nie je ani zlý ani nerozumný. Tak ako je takéto voľačo možné? Nezostalo mi iné, než sa nad vecou hlboko zamyslieť a lepšie ju pochopiť. Po dôslednom štúdiu problematiky som zistila, že týmto negatívnym prístupom k sympatizantom populistov som vlastne používala jeden zo základných princípov populizmu, ktorým je rozdeľovanie spoločnosti na dve protichodné skupiny – na dobrých a zlých či rozumných a nerozumných. Inými slovami, hoc odporca populizmu som sa sama správala ako populista.
Ale to už predbieham. Poďme na vec pekne poporiadku. Tým dôvodom, prečo som začala populizmus hlbšie študovať bola nielen strýkova „zrada“, ale aj fakt, že som dostala zákazku preložiť odborný článok o jazyku populizmu. A keďže to bola pre mňa téma nová, prečítala som si najskôr rôzne odborné články o populizme v angličtine, aby som sa zorientovala v základnej slovnej zásobe. A poviem vám, čítanie to bolo vskutku poučné. A keďže verím, že každá slovenská rodina má nejakého strýka, švagra či dokonca sestru, ktorý/á sympatizuje s populistami, povedala som si, že by nebolo zlé sa s vami podeliť o môj edukačno-výchovný proces týkajúci sa podstaty populizmu.
Začnime samotným výrazom populizmus. Už pri ňom som sa totiž dosť mýlila. Predstavovala som si, že názov nejako súvisí s výrazom populárny, a teda že populisti sa snažia získať moc tak, že hovoria to, čo je populárne. To, čo chcú ľudia počuť. Nie je to však tak. Populizmus vychádza z latinského slova populus, ktorého význam je ľudia alebo ľud. Populisti sa teda orientujú na ľud – bežných občanov krajiny, ktorí sú často reprezentovaní aj pojmom vlasť. Okrem orientácie na ľud je (podľa odborníkov) druhým základným predpokladom populizmu princíp antagonizmu. Populista nám vo svojej kampani predstaví nejakého nepriateľa, ktorý ľud zradil alebo inak poškodil, a tým sa celá spoločnosť rozdelí na dobrých (ľud) a zlých (nepriateľ). Pojem ľud je teda definovaný nepriamo, čiže je to ten, kto nie je nepriateľ. A populista, samozrejme, ľud uisťuje, že s týmto nepriateľom rázne zatočí.
Kto je to ale ten nepriateľ? Nepriateľ môže byť definovaný na základe národnosti, kultúry či rasy. Určité národnostné menšiny, napríklad, sú považované za nepriateľa, a teda tí, ktorí patria k väčšinovej národnosti, sú ľud. Takýto populizmus sa podľa odborníkov nazýva pravicový a vyskytuje sa aj u nás. Nepriateľ však môže byť definovaný aj na základe triednej príslušnosti. Napríklad majitelia podnikov či medzinárodných korporácií sú označení ako nepriatelia, zatiaľ čo pracujúca trieda je ľud. Takýto populizmus sa nazýva ľavicovým a vyskytuje sa trebárs v latinskej Amerike.
Zdôrazňovanie kontrastu medzi ľudom a nepriateľom je jadrom populizmu. Pozitívne charakteristiky jednej skupiny sa preháňajú rovnako ako negatívne črty tej druhej, čo často vedie k diskriminácii, propagácii nenávisti a v prípade diferenciácie podľa národnosti či rasy dokonca k rasizmu a xenofóbii. Pritom medzi osobami v rámci jednej skupiny môžu byť väčšie rozdiely než medzi tými, ktorí patria do opačných skupín. Populizmus teda zahŕňa popieranie skutočnej rôznorodosti ľudí, kým sa zameriava len na jeden (podľa neho) podstatný rozdiel.
Ak teda populizmus vedie k nenávisti, prečo je dnes voličom v mnohých krajinách taký príťažlivý? Aj touto otázkou sa odborníci zaoberali a zistili, že určité spoločensko-ekonomické podmienky či udalosti prispievajú k vzniku či vzrastu populizmu. Najčastejšie sú to krízy rôzneho druhu, ktoré sú buď skutočné (ako napríklad migračná kríza v roku 2016) alebo vykonštruované, aby populisti mohli ponúknuť svoje riešenia na ich odstránenie, a teda byť volení. Niekedy sú to kauzy, ktoré odhalia korupciu vládnych elít či iné protizákonné praktiky. Nepriehľadnosť politických inštitúcií je ďalším spúšťačom populistických tendencií rovnako ako charizmatickí lídri, ktorí svojskou rétorikou dokážu pritiahnuť masy.
Niektorí autori však tvrdia, že populizmus nie je ani tak reakciou na krízy či udalosti v spoločnosti ako skôr nevyhnutnou súčasťou demokratického systému. V reprezentatívnej demokracii si ľudia volia svojich zástupcov, ktorí ich reprezentujú pri vykonávaní moci. Moc je však rozdelená na niekoľko stupňov (vláda, parlament, justícia, samosprávy, obce ...) a ľudia začnú mať pocit, že ich hlas sa v tejto zložitej sieti stráca. Vzniká tu akýsi paradox, ktorý odborníci nazývajú demokratickým paradoxom, teda, že čím je moc bližšie k ľudu (od vlády, cez samosprávy až k obciam), tým je viac neprehľadná a tým jej ľudia menej dôverujú. Vtedy sú ochotní počúvať charizmatického lídra, ktorý tvrdí, že chce dať moc späť do rúk ľudu alebo ponúka jednoduchší a jasnejší spôsob vládnutia, hoc by to mohlo v extrémnych prípadoch viesť aj k narušeniu demokracie a následnej tyranii. Zdá sa, akoby pre mnohých (najmä v našich zemepisných šírkach) bol stále prijateľnejší „prísny cár“ než „príliš prešpekulovaná demokracia“.
Demokracia a spôsoby akými funguje sú totiž relatívne zložité a zákony či vládne programy nie sú výsledkom jasnej vôle jedného lídra (aj keď sa o to niektorí lídri usilujú :-)), ale často súborom kompromisov uzavretých medzi mnohými aktérmi. Takýto systém môže frustrovať nás obyčajných občanov, keďže nie sme do systému priamo zapojení (okrem toho, že niekoho zvolíme vo voľbách), nevidíme presne, čo sa tam deje a nevieme, kto vlastne a ako vládne. Táto frustrácia sa stupňuje najmä v ťažkých časoch, kedy sa zdá, že veci viac nefungujú ako fungujú, a to potom nahráva populistom, ktorí ponúkajú zjednodušené a ľahko pochopiteľné riešenia, ktoré sa nám na prvý pohľad zdajú logické a správne. Lenže v demokratickom systéme, ak ho populista nemieni zničiť, by takého zjednodušené riešenia tak či tak nefungovali, pretože by najskôr museli prejsť zložitým systémom kompromisov a ústupkov, ktorým sa demokratické vládnutie vyznačuje. Preto sú sľuby populistov na jednoduché a rýchle riešenia dlhodobých problémov (ako napríklad rómska otázka) odsúdené na neúspech.
Populisti často odmietajú stranícky systém a všetky reprezentatívne štruktúry demokracie, ale pritom sa snažia byť zvolení do tých istých demokratických orgánov, ktoré kritizujú. U nás, napríklad, bola takýmto paradoxným motívom snaha populistických strán dostať sa do európskeho parlamentu prostredníctvom volebného programu, ktorý bol postavený na odmietaní EU a jej orgánov. Stáva sa potom, že keď sa populisti dostanú do týchto demokratických orgánov a stanú sa „súčasťou mašinérie“, ktorú dovtedy kritizovali, voliči o nich stratia záujem. Odborníci tomuto fenoménu hovoria „úspech v opozícii – zlyhanie vo vláde“. Populisti sú potom odkázaní skôr na svoju osobnú charizmu, manipuláciu masami a propagandu než na nejaký konkrétny program s jasnými cieľmi.
Ja osobne si myslím, že vzostup populizmu v posledných rokoch je spôsobený jednak tým, že žijeme v ťažkých časoch, a teda sa pasujeme s mnohými problémami, ktorých riešenia sú zložité, ale hlavne je to výsledkom krízy mainstreamových politikov. Ľuďom sa zdá (napríklad aj môjmu strýkovi), že mainstreamoví politici sú akýsi príliš skorumpovaní, do seba zahľadení, neschopní alebo len príliš vágni na to, aby najväčšie problémy doby dokázali úspešne vyriešiť. Odborníci, ktorí považujú populizmus za neoddeliteľnú súčasť demokracie (za akési „prospešné zlo“), tvrdia, že nárast populistických tendencií u voličov je dôležitým ukazovateľom pre mainstreamových politikov, že sa moc príliš vzdialila od bežných ľudí a že je nutné sa k nim opäť vrátiť, počúvať ich hlas a reagovať na ich frustrácie. Inými slovami, že by sa vládni predstavitelia mali „konečne pozbierať“ a „chovať sa ako skutoční politici“. Otázkou však zostáva, či sú toho naši mainstreamoví politici vôbec schopní (česť výnimkám, pravdaže) a či ľudia, ktorí by toho boli schopní sú ochotní vstúpiť do politiky.
Vráťme sa však konečne k otázke z nadpisu tohto článku. Čo robiť, keď zistíte, že váš blízky príbuzný má úplne opačný politický názor než vy? Ja osobne som sa niekoľkokrát zhlboka nadýchla a následne zase pomaly vydýchla, ale potom som len zostala neveriacky zízať (zrejme) s otvorenými ústami. To je celé. Na viac si nespomínam. V podstate som si tým zvolila pasívnu odpoveď na konflikt. Ak totižto budeme takúto situáciu brať ako potencionálny konflikt, máme podľa psychologických príručiek k dispozícii tri možné reakcie. Pasívnu, keď neurobíme nič (o politike je predsa lepšie v rodine nediskutovať), agresívnu (rozčúlime sa a povieme príbuznému, že je zlý a hlúpy) alebo asertívnu, ktorá zahŕňa dve zložky. Po prvé necháme dotyčného vysvetliť nám, prečo má taký názor a ako k nemu prišiel a zároveň mu vysvetlíme, prečo my máme iný názor a ako sme k nemu došli. Lenže to najskôr musíme vedieť, aký názor presne máme a hlavne prečo.
A to bol môj problém. Môj názor sa netýkal ani tak populizmu (o ktorom som v podstate veľmi málo vedela), ale sa vzťahoval na tých, ktorí populistov volia. V konečnom dôsledku musím skonštatovať nasledovné. To, že môj strýko volil populistov je tá najlepšia vec, čo sa mi mohla prihodiť. Prinútila ma sa nad vecou poriadne zamyslieť, dozvedieť sa viac a prijať základný fakt demokracie, že nie všetci máme rovnaké politické názory. A najmä to, že tí, čo majú iné názory nie sú o nič horší či hlúpejší. Naďalej so strýkovým názorom nesúhlasím, ale už lepšie chápem, čo ho k nemu viedlo.
A teraz mu to môžem konečne povedať...
Hlavné zdroje:
Christa Deiwiks, ETH Zurich, Populism (In: LIVING REVIEWS IN DEMOCRACY)
Zdenka Kumorová, Z. 2019. Aggressiveness and Expressiveness as a Language Strategy in Political Discourse. In: International Journal of Languages, Literature and Linguistics.
