„Pardon, ale nakoniec tam tá rakovina nebola,“ povedal lekár pár dní po odstránení ľadviny. „Čo už, pán doktor,“ odvetil dedo úctivo a pokrčil ramenom, „veď mám ešte druhú. Pánboh zaplať.“
„Veľmi nás to mrzí, tá diagnóza, kvôli ktorej sme ju operovali, sa nepotvrdila,“ povedal doktor krátko po tom, čo jeho manželka umrela počas operácie srdca. „Čo už, pán doktor. Pánboh zaplať za tie roky, čo nám boli spolu dopriate,“ odvetil a potlačil vlhkosť v očiach.
Tentoraz si to odnieslo ucho. Jednoducho sa zapálilo. Zapchalo. A hotovo. Pridala sa teplota, bolesť pri prehĺtaní. „Šľak aby to trafil!“ povedal si dedo. „Ale, mám ešte druhé. Pánboh zaplať,“ dodal v duchu a nikomu nič nepovedal.
Ale mne bolo čosi podozrivé už po pár dňoch. Už dlhšie má problémy so sluchom. Ale teraz tá veta: „čo si hovoril?“ zaznievala akosi častejšie. Ľavú stranu hlavy natáčal smerom k hovoriacemu a keď rozprávali naše deti, krčil sa ako špageta v omáčke, aby im porozumel.
„Dedko, čo máte s tým uchom?“ pýtala som sa pod chvíľou. „Ále nič, kvetinka,“ odvetil vždy. Trvalo mi týždeň, kým som z neho vytiahla aspoň polovicu pravdy. Že sa už vybral k obvodnému a že dostal kvapky. A že moc nezaberajú. Je to úplne upchaté a kvapky sa zrejme nedostávajú k jadru problému. Že tam išiel znova a poslali ho k ušnému.
„A boli ste tam?“ Vyzvedám sa. Akosi sa okúňa. „Ále, kvetinka. Mám už osemdesiat. Nejako to už dobačujem aj s jedným uchom.“ Nechápem. Prečo by mal dobačovávať, keď nemusí.
Tancujeme okolo tejto témy pár dní, kým sa dozviem celú pravdu. Že už u toho ušného bol. Posadil sa. Čakal. Pozoroval. Nakoniec sa odvážil opýtať, ako to tam funguje. Ráno si treba vziať časenku. Nie je ich veľa. A tak treba prísť už o piatej o postaviť sa pred hlavný vchod. Keď potom otvoria, treba utekať hore schodmi. Inak sa časenka neujde. Je tam aj výťah, ale kým sa ho dočkáte, časenky sú fuč. Pre istotu počkal, kým vyjde sestra a vysvetlil situáciu. „Je nejaká šanca, že by som sa k Vám dnes dostal?“ opýtal sa naveľa. „Neprichádza do úvahy,“ odvetila sestra. „Príďte zajtra ráno a vezmite si časenku,“ uzavrela nekompromisne.
„Vieš, kvetinka, mňa pichá v hrudi už na treťom schode, keď po nich len kráčam,“ hovorí dedo. Trocha zahanbene. „Keby som mal bežať, skolil by ma infarkt už na piatom,“ dodáva.
„A čo v tej situácii robia iní starí?“ pýtam sa pohoršene. „Pošlú tam ráno svojich mladých,“ dodá potichu a odvráti zrak. Aby som si nemyslela, že tým chce niečo naznačiť. „Veď hovorím, že už dobačujem aj s jedným uchom,“ dodá chvatne.
Spomeniem si na svoje mladé atletické časy a uvažujem, za koľko sekúnd to dám na druhé poschodie. A ako dobre sa ešte dokážem predierať cez davy lakťami. Počas socializmu sme túto disciplínu trénovali dosť často. Potom sa však zamyslím a moje pohoršenie narastá. „To sa naozaj v jednej civilizovanej krajine nedá vymyslieť nejaký lepší systém? Kde by sa k pacientom nechovali ako k dobytku?“ Určite niečo prehliadam. Zrejme tomu len nerozumiem. Musia mať predsa nejaký logický dôvod. Inak by to nerobili. Veď existujú aj lekári, ktorí ráno berú akútne prípady, potom objednaných a medzi jednou a druhou zdvíhajú telefóny, aby objednali nových. Nedalo by sa to robiť aj na ušnom?
V noci sa prebudím a premýšľam nad nasledujúcim ránom. Vidím sa ako stojím v predklone hneď za vstupnými dverami, pravú nohu vpredu, pripravenú k akcii. Len čo sa dvere otvoria, zdvihnem pravú ruku do výšky a sťa generál Robert E. Lee z plného hrdla zavelím: Na časenky! Utekajme!
Ak už to nedokážem brať s pokorou, ako náš dedo, treba to brať aspoň s humorom.
Nakoniec sa to celé vyrieši inak. Tak akosi typicky slovensky. Môj muž zavolá známemu, ktorý má známeho, ktorý má známeho ušného lekára. Niekde inde. Len čo dedo vojde do čakárne, už volajú jeho meno. Dosť sa okúňa, keďže tam už sedí pár mamičiek s deťmi. „Pánboh zaplať za známosti,“ poviem si vďačne. Ušetrilo mi to trápny beh na časenky. Zároveň ma však vnútri čosi dosť škrie. Nemohlo by to v jednej civilizovanej krajine fungovať nejako inak? Nejako ... čo ja viem ... civilizovanejšie?
P.S. Aby sme však len nekritizovali. Pár dní potom som išla synovi vybaviť nový pas. Dotyková mašinka vypľula číslo, ďalšia mašinka (pri ktorej postávala pracovníčka a priateľsky radila) predala kolok, pohodlné sedačky, usmievavé zamestnankyne. Trvalo to síce celé 40 minút, ale v pohodlí a bez nervov. Viem to porovnať. Bola som tam pred pár rokmi a s malými deťmi čakala v dlhokánskych neorganizovaných radoch. V stoji. Podobne civilizovaný systém majú dnes už aj v mestskej knižnici (možnosť predlžovania výpožičnej doby cez Internet, možnosť vracania kníh po pracovnej dobe cez DropBox, vždy milé tety), či dokonca v zdravotnej poisťovni. Civilizovanosť pomaly presakuje aj do štátnej či mestskej správy. Pánboh zaplať! Treba už len počkať, kedy konečne presiahne aj do zdravotníctva.
P.P.S. Aby som to ale zase neprechválila. O pár dní na to som si dovolila vojsť na pohotovosť v Prievidzi (kde som bola na dovolenke) s napuchnutým a bolestivým členkom. Spôsobil to akýsi štípanec a naozaj to nevyzeralo pekne. Čakáreň bola takmer prázdna, a tak som si povedala, že sa aspoň opýtam, či s tým netreba niečo robiť. Len čo som vošla do ordinácie, doktor rozhodil rukami a podráždeným hlasom vyštekol: „Ďalšia, čo sa sem dotrepala so štípancom. Už nás to dnes naozaj nebaví!“ Na nohu sa mi ani nepozrel a po šiestich minútach ťukania do počítača mi bez slovka vysvetlenia podal dva recepty.
Musím ale povedať, že čo sa týka civilizovanosti, som túto situáciu nezvládla ja. Tých šesť minút, čo som tam sedela som premárnila krotením vlastného hnevu. Obávala som sa, že ak niečo poviem, bude to plné agresívnych gest a slov, a tak som radšej zostala ticho. Čo bola veľká chyba. Ak som sa chcela zachovať civilizovane, mala som slušným a pokojným spôsobom vysvetliť môj pohľad na vec a upozorniť lekára, že toto nie je úplne vhodný spôsob, ako sa chovať k pacientovi. Že ani jemu by sa to určite nepáčilo. Súčasťou civilizovanosti je aj schopnosť povedať, že sa nám nepáči niekoho necivilizované správanie. Dať mu spätnú väzbu. Obyvateľstvo, ktoré len skloní hlavu, prípadne opätuje necivilizované správanie ďalšou necivilizovanosťou, sa nemôže čudovať, že sa jeho krajina nepovažuje za úplne civilizovanú.
