Určite mi po tom všetkom bude chýbať aj Grécko samotne, no zatiaľ stále sedím na aténskom letisku a viem akurát to, že som tu nechal všetkých tých skvelých ľudí... A o tom to je!
Stále tvrdím, že miesto nie až také podstatné, pokiaľ má človek okolo seba tých správnych ľudí. A ja som mal veľké šťastie – na vynikajúce miesto a najlepšiu vzorku obyvateľstva, aká sa mohla na tých pár mesiacov zísť na jednom mieste.
A tak pre mňa navždy ostane Patras – západná brána Peloponézu bránou do celej Európy. A symbolom niečoho, čo ani neviem presne pomenovať. Zmesou človečiny, mora, cestovania, chaláry a kávy.
Ale niektoré veci proste nevysvetlíš...