Bolo také príjemné augustové ráno, slnko ešte len v zahrievacej fáze, akurátny čas! Španielski dôchodcovia sa pomaly usádzali na terasách, čo lemovali námestie, aby si dali svoju rannú kávu, cigaretku, prečítali noviny a poklábosili.Nám ostávala do otvorenia Kláštora ešte asi hodina, a tak sme urobili to isté.No hneď ako sme sa usadili nám do očí padol – čašník! Nie, nie, s mojou orientáciou je všetko v poriadku :), ale tohto chlapíka, by ste mali vidieť.Pobehoval trochu nesvoj medzi stolíkmi, oči asi také ako čerstvo narodené máča, až sa nakoniec predsa odhodlal prijímať objednávky. A tu nastala jeho tragikomédia.Trochu zdesene sme pozorovali, ako na susedné stoly znášal šálky kávy, pretože ak aj dáku istotu mal, určite nebola v rukách. Tácku nosil spôsobom, pri ktorom tancovalo všetko čo na nej bolo naložené, no najväčším problém bolo tento náklad vyložiť. Tu mal človek nutkanie ísť to povykladať namiesto neho, lebo sa pri tom evidentne trápil.Každú chvíľu mu z pohárov niečo vyprsklo, zopár ich zachytil tesne pred pádom, a tak sa handra na utieranie stala jeho hlavným pracovným nástrojom.Nevedno, či sa mu nezadarilo vyspať po včerajšom fláme alebo bol rozklepaný kvôli tomu, že čašníka robil prvýkrát, no očividne nebol vo svojej koži!A potom prišiel na rad náš stôl...Keď priniesol našich 5 káv ešte stále nevyzeral o nič lepšie. Šálky začal vykladať takým roztraseným spôsobom, že Carmen už to nevydržala a rozhodla sa mu pomôcť. No len čo zodvihla svoju kávu, definitívne narušila jeho „balans" a BUM!Dva a pol kávy sa podarilo zachrániť, no ďalšie dve už to bohužiaľ nerozchodili. Naozaj som vtedy nevedel, či sa smiať alebo nadávať, no nikto z osadenstva terasy nemal to srdce ísť sa na neho sťažovať.A aspoň už viem, že aj ten najlepší úmysel sa môže dakedy obrátiť proti nám, hlavne keď obsluhuje čašník s parkinsonom...
