Kroky navrhované ministerkou Radičovou však predsa len prinášajú jednu prevratnú zmenu, ktorú bývalý minister nikdy nedokázal prezentovať, a cez ktorú sa nikdy nedokázal preniesť: dajú sa chápať ako priznanie, že pri prestavbe tzv. prvého piliera dôchodkového systému sa urobili aj nesprávne kroky a chyby.
Pozametanie si pred vlastným prahom a zmiernenie aspoň tých najviditeľnejších skrivodlivostí je preto rozhodne viac ako len predvolebným ťahom: znamená zároveň vytvorenie priestoru na druhú polovicu skutočnej dôchodkovej reformy, za ktorú sa zatiaľ dá považovať len vytvorenie dôchodkového sporenia.
Doterajšie zmeny v priebežnom systéme nielen vytvorili rozdiely medzi staro- a novodôchodcami. Omnoho vážnejšie je, že dlhodobo a udržateľne nevyriešili dôchodkovú krízu, len ju odsunuli o niekoľko málo desiatok rokov. To sa dosiahlo v prevažnej miere jediným opatrením: zvýšením veku odchodu do dôchodku.
Zvýšenie miery náhrady (čiže výšky dôchodkov vyplácaných štátom v pomere ku mzdám) a zavedenie "úplnej zásluhovosti", ktorá z princípu patrí do rúk súkromným subjektom a nie štátu, boli krokmi, ktoré však už nemali nič spoločné s pravicovou politikou, ku ktorej sa vláda i Ľudo Kaník hlásia.
Až provokačne preto vyznieva kritika bývalého ministra, že novela neobsahuje žiadne znižovanie odvodov. Ako môže - bez zásadnej prestavby - dôchodkový systém, ktorý za korunu vstupov sľubuje viac výdavkov, ako to bolo do roku 2004, znižovať svoje príjmy bez zvyšovania deficitu?
Problém priebežného dôchodkového systému, aký nám zostal i po "reforme" v rámci nového prvého piliera je práve to, že stále sľubuje veľmi veľa, a preto musí aj veľmi veľa od pracujúcich vyberať. Navyše, zásluhovosť znamená, že sľubuje veľa ľuďom s vysokými príjmami, a málo ľuďom s nízkymi príjmami.
Nebolo by pritom pravicové nechať pracujúcim s vysokými príjmami ich peniaze, aby sa o seba mohli postarať sami povinným i dobrovoľným sporením, a prostredníctvom štátu zabezpečovať len solidaritu tým, ktorí si nasporiť na dôchodok naozaj nedokážu? Inými slovami, vyberať od pracujúcich menej na odvodoch, nechať ich, nech si sporia sami v druhom i treťom pilieri, a len tej malej skupine, ktorá si za 40 rokov naozaj nedokáže nasporiť ani na minimum, doplatiť toľko, aby si mohli zakúpiť aspoň minimálny dôchodok?
Takáto zmena na systém, aký funguje v Čile a ďalších krajinách, a ako ho navrhujú skutoční reformátori na celom svete, si však žiada omnoho viac ako len doladenie - doslova 180-stupňový zvrat v tom, čo si pod pojmom "logicky usporiadaný dôchodkový systém" predstavuje Ľudo Kaník.
Hodnotiť predloženú novelu so všetkými jej pozitívami i nedostatkami preto nie je možné prizmou radikálnosti či systémovosti. Na to nastane čas až vtedy, keď sa ministerstvo vyjadrí k zásadnému preusporiadaniu štátneho dôchodkového systému, a to už bude bohužiaľ otázka až pre nasledujúce volebné obdobia.
Tento článok je neskrátenou verziu mojej dnešnej reakcie na článok bývalého ministra Ľuda Kaníka.
