Bezplatné školstvo. Bezplatné zdravotníctvo. Podpora pre podnikateľov a investičné stimuly. Dávky nezamestnaným. Dotácie poľnohospodárom. Štátny priebežný dôchodkový systém. To všetko je len zlomok z toho, na čo všetko politici vynakladajú verejné prostriedky a čím sa nikdy nezabudnú pochváliť. My chceme zabezpečiť vysokoškolské štúdium pre všetkých. My sme vytvorili desiatky nových pracovných miest. My sme sa postarali o výkup nadúrody obilia, prípadne o dotáciu v prípade jeho neúrody. Naša strana zvýši vaše dôchodky.
Takýmito a podobnými mýtami nás politici kŕmia dnes a denne. Čo sa však od nich už tak verejne nedozviete je fakt, že splnenie všetkých ich prísľubov sami draho zaplatíte.
Vláda dnes na Slovensku prerozdeľuje približne 42 halierov z každej koruny, vytvorenej na našom území. Vlani to bolo presne 41,7 % HDP, čo znamená, že z každej tisíckoruny vláda rozhodla o použití 417 korún. Iba o použití zvyšných 583 korún mohli občania rozhodnúť podľa svojich vlastných priorít a preferencií.
41 percent – je to veľa či málo? V stredoveku odovzdávali nevoľníci takzvaný desiatok – čiže desatinu všetkého, čo vytvorili. Dnes nie sme nevoľníkmi na papieri, no suma, ktorú odovzdávame, vzrástla viac než štvornásobne. Rozšírila sa teda naša sloboda, alebo sa naopak obmedzila?
Základné pravidlo, ktoré by sme si mali všetci pamätať, znie, že nech nám politici sľúbia čokoľvek, musia nám najprv vziať peniaze na to, aby svoje sľuby dokázali splniť. A teda, že čokoľvek, čo politici dokážu pre nás urobiť, musí byť vyvážené nejakou inou stratou, takže je len ťažké povedať, či sa v konečnom dôsledku máme lepšie, alebo nie.
Ekonómovia tento princíp nazývajú „Čo je vidieť a čo vidieť nie je“. Ak politici udelia dotácie nejakému podniku, čo je vidieť sú pracovné miesta, vytvorené vďaka nim. Čo však vidieť nie je sú pracovné miesta, ktoré by vznikli, ak by ľudia míňali svoje peniaze sami, nakupovali za ne tovary a služby podľa svojho vlastného rozhodnutia, a nie podľa rozhodnutia niekoho iného, sediaceho v dobre stráženej budove na bratislavskom Hradnom kopci. A vidieť nie sú ani pracovné miesta, ktoré zanikli v inom podniku, pretože musel platiť vyššie dane, prípadne preto, lebo sa nedokázal viac vyrovnať svojmu “konkurentovi“, ktorému štát poskytol podporu.
Ak politici zvýšia dôchodky, to, čo je vidieť, sú dôchodcovia s väčším obnosom v peňaženke. Čo nie je na prvý pohľad vidieť sú vyššie dane a odvody, ktoré budeme musieť platiť my a naše deti, a zároveň i poškodenie ekonomiky, ktoré je spôsobené zvýšeným daňovým zaťažením.
Navyše, v dnešnom politickom systéme existujú desiatky, stovky, tisíce záujmových skupín, a každej z nich chcú politici vyhovieť. Netešte sa preto ani z toho, ak práve vám jeden z vládnych programov prospieva. Okrem neho totiž zároveň financujete desiatky, stovky, tisíce iných vládnych programov, ktoré prospievajú niekomu úplne inému. Na koniec tejto hry sa potom všetci ocitáme v jednom veľkom (neefektívnom a prebyrokratizovanom) kruhu, a každý z nás má jednu ruku vo vrecku veľa stojaceho spoluobčana. Ako povedal kedysi francúzsky ekonóm Frederic Bastiat, štát nie je nič iného, len veľká fikcia, prostredníctvom ktorej sa každý snaží žiť na úkor ostatných.
Nič nie je zadarmo. Nielen dobrý ekonóm, ale každý rozumný občan by mal mať toto pravidlo na pamäti, kedykoľvek otvorí noviny, zapne si správy, alebo sa nebodaj stretne s niektorým z politikov. Ak sa dnes musíme všetci skladať na plnenie vládnych programov 42 haliermi z každej koruny, a politici nás každodenne presviedčajú, že majú pre nás nové a nové dobré nápady a výhodné programy, dokedy budeme ochotní nechať sa nimi ťahať za nos? Kde je tá správna miera, do ktorej sme ochotní akceptovať dobro od politikov? Bude to 50 halierov, 60 halierov, alebo až deväťdesiat halierov, o ktorých sme presvedčení, že ich politici dokážu využiť lepšie, než by sme ich využili my sami?
