Z ekonomického pohľadu pojem "korupcia" označuje transakciu, pri ktorej jeden z účastníkov využíva sebe pridelenú moc za účelom poskytnúť za odmenu druhej osobe vlastnícke práva, ktoré mu nepatria. Korupcia teda vzniká, ak jednotlivec, ktorému bola za určitých podmienok pridelená moc prijímať či vydávať rozhodnutia, poruší tieto podmienky kvôli osobnému zisku. To je typickým prípadom úradníkov, ktorí sú schopní znížiť náklady jednej záujmovej skupiny na úkor iných skupín - napríklad pridelením dotácie roľníkovi, ktorú zaplatia všetci daňoví poplatníci, prípadne sú schopní zvýšiť náklady záujmovej skupiny ovplyvňovaním verejných procesov a sú podplatení, aby tak urobili či neurobili - ako poslanci, ktorí žiadajú úplatok predtým, než presadia nejaký zákon.
Samotná definícia korupcie nás však neoprávňuje vyvodiť závery o tom, či je korupcia dobrá alebo zlá. V skutočnosti totiž môže korupcia byť nielen nemorálnym a odsúdeniahodným aktom, ale práve naopak činnosťou nielen ospravedlniteľnou, ale i morálnou a zároveň žiadúcou.
Aby získal boj proti korupcii vôbec nejaký zmysel, musíme v prvom rade pochopiť, v čom sa skrývajú jej korene. Korupcia je vždy reakciou na existujúce pravidlá hry, existujúci zákonný rámec, ktorý sa niekto snaží obchádzať či narúšať. Ak tieto pravidlá hry pramenia z dobrovoľnej kooperácie medzi jednotlivcami a chránia ich osobnú slobodu, život a majetok, korupcia – ich porušenie – je jednoznačne nemorálne. Úplatok sudcovi aby nerozhodoval spravodlivo, úplatok úradníkovi aby poškodil môjho konkurenta, to všetko je negatívna, nemorálna a zlá korupcia, zneužívanie udelenej moci. Nemusí sa dokonca týkať len štátu – aj úplatok manažérovi súkromnej firmy, aby uprednostnil ako dodávateľa jednu firmu pred inými, hoci výhodnejšími ponukami, spadá do takejto kategórie.
Avšak korupcia nemusí byť nemorálna, ak existujúce pravidlá nevychádzajú z ochrany osobnej slobody alebo súkromného vlastníctva, ale z iných princípov - napríklad z ideí socializmu, kde si štát uzurpuje základné a neodňateľné práva jednotlivcov. Inými slovami, korupciu môžeme považovať za spôsob správania sa, ktorý vzniká ako následok inštituconálneho zlyhania.
Je rozdiel medzi podnikateľom, ktorý podplatí úradníka, aby tak získal štátnu dotáciu, a podnikateľom, ktorý si od toho istého úradníka "kúpi" licenciu na predaj svojho tovaru. Druhý podnikateľ sa snaží iba nadobudnúť svoje legitímne právo, aby na trhu v rámci dobrovoľnej výmeny mohol ponúkať na predaj svoj tovar. Nikomu neuškodí, ba práve naopak zlepší situáciu spotrebiteľov, ktorí získajú väčší výber. Snaží sa iba dosiahnuť svoje prirodzené právo nakladať so svojim majetkom, ktoré mu štát nelegitímne vzal. Prvý podnikateľ však platí za to, že na úkor daňových poplatníkov získa výhodu, ktorú by inak na trhu nenásilným spôsobom získať nemohol. Platí za to, že bezprácne získa peniaze iných ľudí. Takýto jednotlivec sa nesnaží prostredníctvom korupcie realizovať svoje právo, ale naopak, snaží sa priživiť na prerozdeľovacom mechanizme verejných financií a zneužiť moc, ktorou štát oplýva.
Rozdiel je aj medzi človekom, ktorý venuje úplatok lekárovi a človekom, ktorý podplatí poslanca, aby ten schválil zákon, ktorý poškodí jeho konkurenta. Kým sa ten prvý iba snaží napraviť chybu, ktorá vyplýva z nesprávne fungujúceho štátom vlastneného systému zdravotníctva, ktorý nedokáže garantovať dostatočné ohodnotenie niektorých profesií a potrebnú zdravotnú starostlivosť, ten druhý sa využitím štátneho monopolu na prijímanie zákonov snaží priamo uškodiť tretej osobe.
Ak by som dotiahol svoju argumentáciu do ešte väčšieho extrému, tak je rozdiel medzi človekom, ktorý podplatí štátnu moc, aby jemu neobľúbeného iného človeka poslala do koncentračného táboru, a medzi človekom, ktorého štátna moc uvrhne do gulagu a on podplatí policajta, aby mu z neho umožnil ujsť.
Ak sa teda niekto snaží obchádzať prostredníctvom korupcie zákony, ktoré narúšajú jeho prirodzené právo na život či majetok, za nemorálne by sme nemali označovať jeho konanie, ale práve tieto zákony a zlý inšitucionálny systém. Korupcia sa vtedy stáva akousi prirodzenou reakciou trhu, ktorú nedokáže žiadna vláda potlačiť. Korupcia však je nemorálna, ak sa niekto takéto nemorálne zákony snaží prostredníctvom nej presadzovať či využívať.
Bojovníci proti korupcii by sa teda mali v prvom rade zamerať na spoločenský systém, ktorý nebude obsahovať podnety, motivujúce ľudí správať sa korumpujúcim spôsobom. Protikorupčná politika teda nemá byť iba bojom proti korupcii, ktorá je len následkom, ale má viesť k zmene existujúcich pravidiel tak, aby korupcia nemala prečo existovať. Či už odstraňovaním právomocí úradníkov a politikov, ktoré podnecujú ich zneužívanie, alebo odstraňovaním regulácií a bariér slobodnej výmeny.
Viem, že táto téma je jednoznačne kontroverzná, a že mnoho z čitateľov môže mať iný názor (tak, ako sa podľa hodnotového rebríčka komunistov napríklad znárodňovanie považuje za morálne, a teda úplatok úradníkovi za to, aby neznárodnil políčko malého farmára budú považovať za trestuhodný, tak sa aj protekcionistom bude zdať trestuhodná snaha obchádzať štátne licencie a regulácie). Okrem toho, keby bola argumentácia v tomto článku dotiahnutá do absolútnych dôsledkov, vyvolávala by desiatky otázok - od praktických, typu ako je to napríklad s vyhýbaním sa plateniu daní a odvodov, až po filozofické, ktoré sa dodnes sporia o niektoré detailné definície toho, kde sa začína a končí súkromné vlastníctvo. Neberte preto prosím túto úvahu ako nejaký radikálny návrh odstrániť korupciu zrušením štátu, skôr iba ako podnet na zamyslenie sa nad tým, či niekedy nie je problém korupcie skutočne umelo vytvorený desiatkami zbytočných a škodlivých regulácií a zákonov.
