V luxusnej limuzíne si cestou späť na letisko si pripijú na stúpajúce zisky a na výhodný obchod. Hlavne, nech to všetko zostane pekne za zatvorenými dverami, a nech sa o tom ľudia dozvedia len to, čo podľa kápov biznisu vedieť potrebujú.
Kvalitné a draho platené PR agentúry, spolu s mediálnymi mágmi a so spin doktormi lokálnych vládnych špičiek, si s tým už poradia.
Mohla by to byť pekná zápletka kriminálneho thrilleru z prostredia politiky. Keby to nebola slovenská skutočnosť, ktorá sa týka peňazí nás všetkých.
Včera, v stredu 12. februára 2014, sa na uskutočnilo prísne utajované stretnutie. Predseda vlády Slovenskej republiky Robert Fico prijal najvyššieho výkonného šéfa nemeckého Deutsche Telekom Timothea Höttgesa aj s jeho delegáciou.
V tichosti, pokútne a utajene, za zavretými dverami, podpísali zástupcovia vlády premiéra Roberta Fica so šéfom nemeckej firmy Memorandum o spustení privatizácie zostávajúceho 49 % percentného podielu v Slovak Telekome jeho nemeckým spoluakcionárom.
Ako dymovú clonu si v ňom síce štát prenecháva možnosť predať slovenský podiel aj transparentne, cez burzu. Stavme sa však, že tak nestane.
Robert Fico teda privatizuje, hoci proti privatizácii doteraz vždy útočne a so srdom v tvári brojil.
Človek, ktorý sa nebál vyliezť na pomyselné barikády, v daždi či snehu stáť pred SPP a pred ďalšími podnikmi zo skupiny rodinného striebra našej krajiny, si teraz dovolil viac a oveľa horšie, než ktokoľvek pred ním.
Ako zlodej, pokútne, za zavretými dverami, bez súťaže, bez tendra, rozhodol o tom, ako sa budú predávať akcie v hodnote zhruba jednej miliardy eur.
Predstavte si, že by takto postupoval niektorý minister vo vláde Ivety Radičovej. Som si istý, že by ho Fico zlynčoval. Zvolával by jednu tlačovku za druhou, vyhlasoval by, že nemá právo chodiť po tejto zemeguli, inicioval by vyšetrovacie komisie a trestné oznámenia by padali jedno za druhým.
A teraz nič. Ticho. Poza bučky, v najprísnejšom utajení, urobí Robert Fico najväčšie privatizačné rozhodnutie tohto desaťročia, a verejnosti sa o tom ani len slovkom nezmieni. Nezaradí ho do svojho pracovného programu, neinformuje na ňom na tlačovej besede po rokovaní vlády.
Som presvedčený, že takýto utajený a pokútny postup je nanajvýš podozrivým rozhodnutím Roberta Fica.
Rozhodnutím, ktorý Roberta Fica stavia do pozície privatizéra mečiarovského typu, o tri triedy horšieho, než ním večne nenávideného Ivana Mikloša.
Rozhodnutím, ktoré Roberta Fica diskvalifikuje ako kandidáta na prezidenta všetkých občanov. Tých 5 a pol milióna občanov, ktorým do očí hovorí jedno, a koná druhé.
Rozhodnutím, ktoré je aktom zúfalstva a dôkazom dokonania ďalšieho zločinu – diletantského rozvrátenia štátnych financií tak, že musí byť nášmu premiérovi a jeho vernému ministrovi Kažimírovi každý centík dobrý, aby Slovensko nenarazilo na dlhové a rozpočtové limity dané ústavným zákonom i európskymi dohodami.
In flagranti. Prichytený pri čine, tak sa musí dnes Robert Fico cítiť.
Tak veľmi sa snažil zakrývať a odsúvať všetky škandály svojich ministrov. V kuloároch sa dokonca šepká, že veľké kšefty sa všetci boja podpisovať a odsúvajú ich až na druhý polrok, keď už neohrozia prezidentské ambície ich straníckeho šéfa – a vypukne veľká žranica.
A dnes sa ocitol v centre škandálu sám. Práve v čase, keď čelí odvolávaniu za úplne iný škandál – emisný, v ktorom je takisto až po uši.
Koľko škandálov, v ktorých sa bude variť Robert Fico, bude potrebných pre jeho voličov, aby pochopili, že ich oklamal a vodil za nos?
