Skúste zaželať niekomu pekný deň. Pochváľte ho, že mu to dnes pristane. Alebo za náušnice či kravatu. Jednak vyčaríte dotyčnej osobe úsmev na tvári a jej reakcia zas ovplyvní aj váš pohľad na svet...
Mala som asi 15. A keďže ma Bravíčko nebralo, kradla som mame Evu. V tej dobe sa dalo v časákoch ešte občas nájsť niečo užitočné. A hlavne čitateľné. Pamätám si na jeden citát – od nejakej hollywoodskej pseudo celebrity.
Prechádzam po chodníku. Pod kolesami áut lietajú posledné zostatky prvého snehu. Zamyslená premýšľam, koľko mailov ma ráno čaká. Drrrb. Kabelka rozbehnutej štyridsiatničky do mňa vrazila rýchlosťou Felixa Baumgartnera...
Je vážne šialené koľko chlapov sa v dnešnej dobe bojí pozvať ženu na rande. Viem, že je 21. storočie a všade platí rovnosť pohlaví, ale aj napriek tomu stále existuje pár vecí, kedy sú chlapi chlapmi a ženy ženami.
Mám rada vôňu čerstvo pokosenej trávy, aj keď mám alergiu. Mám rada vločky snehu padajúce priamo do tváre aj keď nemám rada zimu. Mám rada lúče Slnka, ktoré šteklia moje zmysly aj keď sa nemôžem zadívať priamo na ne. Milujem objatie človeka, na ktorom mi záleží, aj keď nemilujem jeho, ale dodáva mi energiu existovať medzi toľkými paradoxmi.
"Dobrý večer prajem, mladá dáma!", pozdravil ma vitálny sedemesiatnik večer pred kinom, kde som čakala na priateľa drkotajúc zubami s jeho lístkom. So strachom v očiach pozriem na deduška. "Nehnevajte sa na mňa, ja som stará škola, a takú krásu treba pozdraviť." Milé... Ale takto jednoducho dokáže pozdvihnúť náladu málo kto. Tak som sa naňho aspoň usmiala. "Jáá som už starý a neškodný.." Pokračoval. Zastavil sa pár metrov ďalej ako ma obišiel. Prebehla mnou malá racionálna vlna strachu, čo ak... Do prdele, kde je tak dlho, a že my ženy furt meškáme!, pomyslela som si. "Já by som Vás aj na vínko pozval, ale viem, že odmietnete...", roztomilo zvrátené, usmiala som sa naňho. Prázdna ulica. Film už začal. Idem dnu, alebo počkám, v diaľke sa črtali svetlá jeho auta. " Nebudem obťažovať, dobrú noc slečinka", pustil sa ťarbavými krokmi ďalej ulicou.
Stojím si pekne ráno na peróne, čakajúc na vlak. Sledujúc všetky tie (ne)známe tváre okolo mňa. Strhané tváre krásnych dám v strednom veku. Mužov v obleku, ktorým sa neoplatí cestovať do práce svojím najlepším priateľom - vysneným autom na ktoré niekoľko rokov zarábali ťažké peniaze, aby stálo pred barákom s prázdnou nádržou lebo ceny benzínu stoja štyrikrát toľko, koľko si môže dovoliť. Študentov, s batohmi plnými jedla, aby pomedzi školu stihli jednu (dve, tri, desať,...) brigád, aby mali za čo ísť v piatok na pivo. Krásne tváričky mladých pipiek, ktoré si myslia, že štekličkami a louis-vittonkou dobijú svet (alebo šéfov rázporok), aj keď majú v hlave nas...né.
Nádych. Výdych. Nádych. S ľahkosťou sledujem jemný pohyb pľúc, prirodzený ako život, v ktorom existujem. V ktorom mám priateľov. Záujmy. Prácu. Lásku. Ľudí a veci bez ktorých by som si svoje bytie nevedela predstaviť. A možno ani oni bezo mňa. Ale len do toho momentu, kým ďalší výdych je len márne želanie tvojej duše opúšťajúcej telo.
