Spomienka...Pre moje mýtické bytosti..

Tento článok patrí ľuďom, s ktorými som žila 5 dní v týždni, osem hodín
 denne..
 Familiárna, priateľská, príjemná rodinná atmosféra.....moji anjelici...moji " súrodenci" , "súkmeňovci"...
 
 
"Budova Kerametalu, autobus číslo 96 " zneli slová šéfky, konateľky
 spoločnosti.....
 Bolo to presne pred 6 rokmi, keď som kráčala, vtedy ešte s dlhými vlasmi,
 navlečená do " smiešnych šiat ", biela blúzka z volánom, trčiaca spod
 trištvrťového saka, čierne nohavice, a topánky s podrážkou, sťaby schody
 do neba...
 Ešteže som nevytŕčala z davu, v meste...To by bolo ozaj priveľa...
 Nesiem sa aj s kabelkou, vykračujúc si na pohovor, nespokojná s prácou
 ktorú som mala...Doteraz sa na tom dobre bavíme...aká som bola...mladá,
 zvedavá, dievčenská...vtedy ešte možno svojim spôsobom nevinná, bez
 životných rán....
 Ocitla som sa na "predmestí " novej práce, novej profesie..Kolega,
 pseudonymom " RE " ( boh slnka), kolegyňa " MUT " ( pani nebies) s ktorou som zo začiatku
 sedela, ďalšia kolegynka " NUT " ( bohyna neba), sediaca oproti mne doteraz, odkedy
 sme sa presťahovali na koniec Bratislavy, na Zlaté Piesky, frflajúca ( ale v dobrom- aspoň dúfam, na moje tekvicové jadierka ), šéfová " Eset " ( ideál ženy v mýtických ódach ), a posledný, ktorý sa pridal k " nášmu" božstvu , "PTAH " ( ochránca mesta Memidy)... Prvý rok v mojej novej práci bol dosť náročný...Zvýknúť si na ľudí, prácu....Ale šlo to celkom fajn...Malý oriešok bola práve bohyňa NUT, s ktorou sme si sadli ako posledné..Napriek tomu sa vieme vždy horkokrvne prejaviť, zasmiať z plného hrdla...Raz mi brat povedal vetu, ktorá sa so mnou stále potĺka, stále ma prenasleduje... " Všade kam vkročí tvoj tieň, ostávaš, si pre ľudí vzácna...Prídeš, prinesieš a odídeš "...... "MUT" moja kolegynka, ktorá ma vlastne zaúčala do tajov špedície, moja druhá mama, ako som v prejave na rozlúčku povedala...Vždy po ruke teplomer, vždy ochota pomôcť.... " RE " malý bôžik slnka...Borisko...toľko " heftov" a sránd ktoré sme spolu porodili na svet, to sa nedá ani vypovedať...more porovnaní, žartov z " brucha"....smiech....každý deň malý náznak smiechu, alebo vrutálny smiech, ako keď sa rúti láva so sopečnej činnosti....spolu s MUT a NUT, všetci sme sa vždy radi smiali...bol to taký svetlý bod dňa...Hlášky...maďarské, fínske, švédske, a hlavne naše... občas sa do debaty pustil aj PTAH, Pištík..večne brblajúci...nejde mi program, nejde colli...No a šéfka....Férová, úprimná..."ESET"... Boli sme ako rodina...Všetci družne spolu...od rána až po sklonok dňa....keď práca ostávala bokom, a konečne nastúpil oddych, rodina, domov... Dnes, je pre mňa deň, kedy zavriem bránu, srdce sa zastaví, zrejme ako sa poznám, prúdom stečie mnoho sĺz...Zavriem si to moje obrovské srdce, citlivé, a viem, že asi nikdy už nikoho nepustím tak ďaleko, ako práve tieto moje mýtické bytosti... Rozlúčka je krásna, RE, máš v očiach slzičky...viem, bude Ti smutno, aj mne bude...a veľmi....len treba mi ísť ďalej...pre mňa samú..proste musím... Chcem sa Vám všetkým veľmi poďakovať...všetci ste pre mňa výnimoční ľudia, nádherní dušou...každý jeden...Borisko, Mary, Edit, Majka aj Pišta... Ďakujem, že som s Vami mohla 6 rokov pobudnúť, prežívať krásne,ale aj rušné chvíle... Možno sa zdá, že utekám ako hrdina, bez slzy, bez pohybu pier a pohybu očí, mihnutia oka... nie je to tak...... Ten náramok nech mi vrastie do kože, nech sa stane mojou súčasťou...nech v ňom cítim Vás všetkých....Navždy....... " Povstaňte a plačte "... Mýtické bytosti odchádzajú.. Ja odchádzam, a bytosti ostávajú..preto vstávam, ďakujem a želám všetkým mojim anjelom krásny život, úctu, spokojnosť, pracovitosť.... Ivča