Život je prelet lúkou, slnečné dni sa vkrádajú do duší, a maľujú pestrofarebnú dúhu v podobe zážitkov....Smiech, úsmev na tvári, niekedy až kŕče v bruchu, vydarený každodenný krok.....Čas, nenahraditeľný, s blízkym, či známym, malé radosti......veľa malých radostí, poskladaných do jedného celku, do mozaiky, ktorá sa nazýva šťastie...Až sa nevieš ani nadýchnuť...Kráčaš prírodou, ruky ako jastrab, dýchaš vôňu jari, kvetov, chceš lietať ako guľky sťaby z vaty, ktoré padajú z Topoľov...Chceš spievať, aj keď nemáš kúska hlasu, chceš byť všade, a pociťovať to šťastie v každom úde, v každej bunke....
Niekedy som ja, Život, veľkou otázkou, veľkým zmätením a chaosom, keď sa do pier vkrádajú otázky : „ prečo kvet vonia ?“ prečo je miska guľatá, prečo nie je válovom ? Prečo beží kôň dopredu a krab v mori bokom ? Prečo sa práve Jarou zobúdza zeleň ? Prečo je detstvo najkrajšia etapa nás všetkých ?Prečo je v syre diera a v saláme kus nejakej nerozmletej drobky? Prečo sa niektoré veci musia stať a iné zas preplávajú nenápadne okolo ?
Ja, Život rozdávam aj rany, niekedy len letmé, niekedy zasadím úder ako hrom...Niekedy padáš na kolená, slzy stekajú po lícach, ale aj tak sa vždy zdvihneš a kráčaš poučený ďalej...alebo sa aspoň snažíš kráčať...Inokedy je to len menšia facka, ktorú časom prijmeš a si rád, že si ju dostal...a vezmeš si z nej len to dobré...Samozrejme sú tu aj buchnáty, ktoré ťa zatlačia až na samé dno, kde zotrvávaš, nehýbeš sa, lebo ťa bolí a zožiera celá duša a existencia...Prejde čas, a začneš sa z dna dvíhať sám...bez prsta, bez pomocnej ruky...aby ten pád, bola pre teba skutočná výstraha....
Život je krásny....s vnemami, citmi, radosťou, láskou, odpustením, dávaním, i prijímaním, chaosom v duši, i vtedy, keď trhá srdce a jatrí rany, zasadzuje riadne údery....Stačí ho vziať za pačesy a bojovať....Tak bojuj !
