Moje prvé hodiny v Bejrúte sú zaujímavo mätúce. Motám sa spletitými ulicami a márne sa snažím nájsť zastávku autobusu, odkiaľ by som sa dostala do Tripolisu. Neskôr zisťujem, že ulice nemajú čísla, ich názvy nikto nepozná a zastávku zničil výbuch. Welcome to Lebanon, dodávajú s úsmevom moji libanonskí priatelia, ktorým historku neskôr rozprávam.
Ako kráčam ulicami môjho nového domova, cítim, že nezapadám. Moje črty tváre sú odlišné a moje oblečenie púta pozornosť. Inštinktívne hľadám útočisko v pohľadoch žien. Ale tie na uliciach chýbajú. Všímam si, že verejný priestor je vyhradený pre mužov. Sú v obchodoch, kaviarňach a kanceláriách. Prvý krát za niekoľko týždňov sa ocitám v čisto ženskej spoločnosti v našom vzdelávacom centre. Skupinka sýrskych žien si rozpráva príbehy v arabčine a miestnosťou rezonuje ich smiech, a ženská energia. Hoci im nerozumiem jediné slovo smejem sa spolu s nimi a preciťujem silu, a súdržnosť, ktorá z nich vyžaruje. Pri pohľade na ich tváre rozmýšľam, čo ich oči už videli a akými skúškami si museli v živote prejsť.
Libanončania a Libanončanky mi hovoria, že som prišla v ten najhorší čas. Žiaden benzín, nefungujúca elektrina, ekonomická kríza, zlá bezpečnostná situácia. Ale ja si myslím, že som prišla v ten správny čas. Práve včas naučiť sa niečo o sebe, prispieť k pozitívnej zmene v spoločnosti, aj keď v mikroskopickej miere, objaviť svet z inej perspektívy a prehodnotiť svoje európske presvedčenia. Aj keď neprejde deň, kedy sa mi nezacnie po Európe. Po komforte, fungujúcich službách a čistých uliciach. Opustila by som toto všetko a vycestovala do Libanonu znova? Bez váhania.
Tu, viac ako hocikde inde, si uvedomujem svoje privilégiá. Narodiť sa v Európe, v slobodnej krajine, s možnosťou cestovať kamkoľvek sa mi zachce. Spoznávať iné kultúry, zvyky a voľne prekračovať hranice bez obmedzenia. Moji rovesníci a rovesníčky v Libanone takéto privilégiá nemajú. V mojej každodennej libanonskej realite títo ľudia už nie sú počty osôb v článku, podcaste alebo tabuľka v štatistike, ale moji priatelia, priateľky, známi a kolegovia. Možno preto sa častokrát ako spoločnosť nevieme vcítiť do ich situácie a uvedomiť si ich núdzu o možnosti, ktoré sú pre nás samozrejmosťou.
Vďaka organizácii Človek v ohrození, pracujem ako koordinátorka centra pre vzdelávanie mládeže v meste Tripolis. V rámci projektu poskytujeme libanonským a sýrskym stredoškolákom a stredoškoláčkam vyučovacie hodiny, kde sa učia cudzie jazyky, digitálne a komunikačné zručnosti. Cieľom projektu je lepšie pripraviť mládež na štúdium na vysokej škole, a tak sa ľahšie uplatniť na trhu práce. Okrem toho poskytujeme aj poradenstvo o možnostiach štipendií na vysokých školách doma i vo svete a organizujeme aj zábavné aktivity v podobe hier a kurzov sebaobrany, s ktorými nám pomáhajú dobrovoľníci a dobrovoľníčky z celého sveta, ktorí sú v Tripolise.
A čo ma zatiaľ najviac očarilo na Libanone? Tunajší ľudia. Obdivujem ich schopnosť zobudiť sa každé ráno do nefungujúcej krajiny a ísť do práce, ktorá nezarobí ani na jedlo pre ich deti. Obdivujem mužov za to, že nájdu silu otvoriť obchod pri žiadnej elektrine, benzíne a bezcennej mene. Obdivujem ženy, ktoré každý deň hrdo pokrývajú svoje telo metrami čiernej látky v spaľujúcej horúčave. Obdivujem tie matky, ktoré vzbudzujú u svojich detí nádej na lepšiu budúcnosť, aj keď ony tú nádej už dávno stratili. Obdivujem všetkých tých, ktorí ráno nájdu vôľu vstať z postele a čeliť výzve, nazývanej nový deň v Libanone.
Kristína Lopatková, dobrovoľníčka Človeka v ohrození
Dobrovoľnícky pobyt je podporený zo zdrojov SlovakAid.
