Libanon: láska na prvý pohľad?

Libanon: láska na prvý pohľad?
Písmo: A- | A+

Dobrovoľníčka Kristína, ktorá pôsobí vo vzdelávacom centre v Tripolise, popisuje svoje prvé dojmy z krajiny.

Moje prvé hodiny v  Bejrúte sú zaujímavo mätúce. Motám sa spletitými ulicami a márne sa snažím nájsť zastávku autobusu, odkiaľ by som sa dostala do Tripolisu. Neskôr zisťujem, že ulice nemajú čísla, ich názvy nikto nepozná a zastávku zničil výbuch. Welcome to Lebanon, dodávajú s  úsmevom moji libanonskí priatelia, ktorým historku neskôr rozprávam.  

 Ako kráčam ulicami môjho nového domova, cítim, že nezapadám. Moje črty tváre sú odlišné a  moje oblečenie púta pozornosť. Inštinktívne hľadám útočisko v  pohľadoch žien. Ale tie na uliciach chýbajú. Všímam si, že verejný priestor je vyhradený pre mužov. Sú v  obchodoch, kaviarňach a  kanceláriách. Prvý krát za niekoľko týždňov sa ocitám v  čisto ženskej spoločnosti v  našom vzdelávacom centre. Skupinka sýrskych žien si rozpráva príbehy v  arabčine a  miestnosťou rezonuje ich smiech, a  ženská energia. Hoci im nerozumiem jediné slovo smejem sa spolu s  nimi a  preciťujem silu, a  súdržnosť, ktorá z  nich vyžaruje. Pri pohľade na ich tváre rozmýšľam, čo ich oči už videli a  akými skúškami si museli v  živote prejsť.  

 Libanončania a  Libanončanky mi hovoria, že som prišla v  ten najhorší čas. Žiaden benzín, nefungujúca elektrina, ekonomická kríza, zlá bezpečnostná situácia. Ale ja si myslím, že som prišla v  ten správny čas. Práve včas naučiť sa niečo o  sebe, prispieť k  pozitívnej zmene v  spoločnosti, aj keď v  mikroskopickej miere, objaviť svet z  inej perspektívy a  prehodnotiť svoje európske presvedčenia. Aj keď neprejde deň, kedy sa mi nezacnie po Európe. Po komforte, fungujúcich službách a čistých uliciach. Opustila by som toto všetko a  vycestovala do Libanonu znova? Bez váhania.  

Tu, viac ako hocikde inde, si uvedomujem svoje privilégiá. Narodiť sa v  Európe, v  slobodnej krajine, s  možnosťou cestovať kamkoľvek sa mi zachce. Spoznávať iné kultúry, zvyky a  voľne prekračovať hranice bez obmedzenia. Moji rovesníci a  rovesníčky v Libanone takéto privilégiá nemajú. V mojej každodennej libanonskej realite títo ľudia už nie sú počty osôb v článku, podcaste alebo tabuľka v  štatistike, ale moji priatelia, priateľky, známi a  kolegovia. Možno preto sa častokrát ako spoločnosť nevieme vcítiť do ich situácie a  uvedomiť si ich núdzu o  možnosti, ktoré sú pre nás samozrejmosťou.  

Vďaka organizácii Človek v ohrození, pracujem ako koordinátorka centra pre vzdelávanie mládeže v  meste Tripolis. V  rámci projektu poskytujeme libanonským a  sýrskym stredoškolákom a  stredoškoláčkam vyučovacie hodiny, kde sa učia cudzie jazyky, digitálne a  komunikačné zručnosti. Cieľom projektu je lepšie pripraviť mládež na štúdium na vysokej škole, a  tak sa ľahšie uplatniť na trhu práce. Okrem toho poskytujeme aj poradenstvo o  možnostiach štipendií na vysokých školách doma i  vo svete a organizujeme aj zábavné aktivity v  podobe hier a  kurzov sebaobrany, s  ktorými nám pomáhajú dobrovoľníci a dobrovoľníčky z  celého sveta, ktorí sú v Tripolise.  

Navštívili nás aj slovenskí novinári. Ja som na fotke v bielom tričku.
Navštívili nás aj slovenskí novinári. Ja som na fotke v bielom tričku. 

 A  čo ma zatiaľ najviac očarilo na Libanone? Tunajší ľudia. Obdivujem ich schopnosť zobudiť sa každé ráno do nefungujúcej krajiny a ísť do práce, ktorá nezarobí ani na jedlo pre ich deti. Obdivujem mužov za to, že nájdu silu otvoriť obchod pri žiadnej elektrine, benzíne a bezcennej mene. Obdivujem ženy, ktoré každý deň hrdo pokrývajú svoje telo metrami čiernej látky v spaľujúcej horúčave. Obdivujem tie matky, ktoré vzbudzujú u svojich detí nádej na lepšiu budúcnosť, aj keď ony tú nádej už dávno stratili. Obdivujem všetkých tých, ktorí ráno nájdu vôľu vstať z postele a čeliť výzve, nazývanej nový deň v Libanone. 

Kristína Lopatková, dobrovoľníčka Človeka v ohrození 

Dobrovoľnícky pobyt je podporený zo zdrojov SlovakAid.

Skryť Zatvoriť reklamu