Sprenevera po slovensky
Má viac dielov než dní v roku. Vždy nové príbehy, osudy postáv, čo sa neustále rozširujú. Nekonečná telenovela. Hviezdne obsadenie mizerné, výkony tiež, zato honoráre pre hviezdy aj ich potomkov, rodiny.
Slovák je zvláštny tvor. Keď mu niekto ukradne bicykel, zúri. Keď mu niekto ukradne nemocnicu za 200 miliónov, pokrčí plecami a ide si kúpiť rožky.
A keď mu niekto povie, že betón sa rozpadol, lebo bol „poškodený“, tak prikývne, akoby práve počul diagnózu od odborníka na vesmírne žiarenie.
Súvisiaci článok
Keď sa problém na Prešovskej nemocnici poriadne zabetónoval (XI.)
Aj keď sa v tomto už seriáli snažím vysvetliť technické okolnosti problému, nezaberá to.
A tak tu stojí - nestojí nemocnica, ktorá mala byť pýchou regiónu a je pýchou akurát tak akejsi kavernovej technológie a kolektívnej amnézie a prehliadkou búracích kladív.
Stĺpy, konštrukcie sa búrajú, peniaze miznú, termíny sa posúvajú a spoločnosť? Tá sedí v kine, chrúme pukance a čaká, kedy sa film skončí. Lenže tento film sa nekončí. Tento film sa opakoval, opakuje a bude opakovať, kým posledný divák nepochopí, že to nie je kino, ale realita.
Sprenevera po slovensky nie je len o peniazoch.
Je to sprenevera zdravého rozumu, zodpovednosti, pamäte a hanby. A najväčší paradox je, že tu už ani netreba cenzúru. Stačí ľahostajnosť. Tá urobí všetku prácu sama. Tá je pohonnou látkou. A scenár? Toľko príbehov, prepletení. Kto to má všetko stíhať sledovať?
A keď sa raz niekto opýta:
„Ako je možné, že ste si nechali ukradnúť nemocnicu?“
Slovensko sa nadýchne, pozrie do diaľky a povie svoju najikonickejšiu repliku:
„Veď čo ja s tým.“
