Keď Ján Pavol II. použil výraz „kultúra smrti", bol to moment veľkej rétorickej sily. A momenty veľkej rétorickej sily sú nebezpečné. Ján Pavol II nás pozval mať podiel na významných a dôležitých otázkach, ale môžeme urobiť chybu a zamerať sa na tieto otázky takým spôsobom, že zabudneme na sociálne pozadie z ktorého pochádzajú a voči ktorému sa vyhraňujú. Ak chceme rozmýšľať o kulúre, v rámci ktorej sa túžime zapojiť do konštruktívnej diskusie s ostatnými o dôležitých problémoch, musíme byť opatrní v tom, ako túto kultúru charakterizujeme. A ak rozmýšľame o kultúre, ktorú zdieľame so všetkými našimi spoluobčanmi a ostatnými, ktorí sú dnes v Severnej Amerike, musíme rozlíšiť, že minimálne tú širokú, všeobecnú kultúru nemôžeme jednoducho charakterizovať ako kultúru smrti. Teda aspoň nie na začiatku.
Keď niekto uvažuje o nejakej kultúre a chce pochopiť jej morálne a metafyzické presvedčenia - presvedčenia nie len o tom, čo je dobré a čo zlé, ale aj tie presvedčenia, ktoré dávajú odpoveď na otázky ako „Kto som?", „V čo môžem dúfať?", „Aká je povaha sveta, ktorého som súčasťou?" - je veľmi dôležité nepozerať sa len na to, aké odpovede sú ponúkané, ale aj na to, ako je celý koncept tohto presvedčenia aplikovaný do každodenného života. A tak chcem začať položením určitých otázok o tom, ako ja v našej kultúre tvorí morálne a metafyzické presvedčenie. A chcem ukázať, že podstatnou súčasťou súčasného presvedčenia je prepojenie medzi presvedčeniami a voľbami, čo poukazuje na radikálnu zmenu v histórii našej kultúry.
Hovorím teraz o tendenciách a trendoch; nehovorím o niečom, čo platí vo všeobecnosti; a pravdepodobne budete schopní predstaviť si protikladné príklady k zovšeobecneniam, ktoré sa chystám urobiť. A som si dobre vedomý, že zovšeobecnenia neplatia vždy. Napriek tomu chcem poukázať na to, že v uvažovaní o voľbách a toho, čo sa volieb týka sa udiala zmena.
Kde táto zmena začína? Aká bola staršia koncepcia voľby, od ktorej sa dnes tak často vzďaľujeme? Bola to koncepcia volieb, ktoré robili jednotlivci v kontexte zdieľaných koncepcí ľudských vzťahov, zdieľaných koncepcí o danom poriadku ľudských dobier a zdieľaných štandardoch podľa ktorých sa posudzovalo konanie, takže robením voľby jednotlivci ukazovali druhým (a možno aj sebe), či to, čo si cenili bolo skutočne lepšie, či to čo si cenili menej bolo aj skutočne horšie, či tí ostatní, voči ktorým pociťovali úctu boli naozaj tí, ktorí si ju zasluhovali, či tí ktorých si nevážili boli tí, ktorí si naozaj úctu nezaslúžili. A to znamená, že voľby odhaľovali charakter.
Od tejto situácie sme sa vzdialili k takej, kde sa jednotlivci necítia byť len pozvanými, ale nevidia žiadnu alternatívu k osobnému rozhodnutiu sa čo bude považované za dobréé alebo zlé, čo má byť lepšie alebo horšie. Je to otázka voľby. Naozaj je to bremeno na našich pleciach - rozhodnúť sa ako definovať vzťahy, v ktorých sa stretáme s druhými. Je vecou voľby či formulujeme štandardy podľa ktorých riadime alebo posudzujeme skutky tak alebo onak. Voľba sa stáva tým, čo je základom pre presvedčenie. A čo bolo predtým dané kontextom zdieľaných presvedčení má byť teraz dané explicitnými alebo implicitnými rozhodnutiami jednotlivcov, takže často, hoci aj jednotlivec neurobil vedomý a explicitný úkon voľby, jeho alebo jej morálne či metafyzické presvedčenia, a predovšetkým presvedčenia o dobrách a o vzťahoch sú inými chápané ako vyjadrenie voľby. A pretože je to tak, to čo odhaľujú moje voľby nie je charakter, ale identita. Som ako konajúci, so svojimi presvedčeniami a vzťahmi v sociálnom svete, tým, čím ma urobili moje voľby. A nesúhlasiť s týmito voľbami, namietať voči nim, spochybniť ich, už neznamená odvolať sa na nejaký neosobný štandard voči ktorému sa nechám posudzovať inými, rovnako ako tými, ktorých posudzujem ja; znamená to naopak vytvoriť si negatívny pohľad na jednotlivca, ktorý robí voľbu, takže kritika, nesúhlas, námietka sa teraz stáva hrozbou. A v dôsledku toho, keď sú jednotlivci vystavení - nemajú inú možnosť - argumentom, ktoré sa ukazujú ako spochybňujúce, ako vrhajúce zlé svetlo na to, čo si vybrali, odpovedajú stiahnutím sa do solidarity s tými, s ktorými súhlasia. A toto, ako neskôr poukážem, veľmi významným spôsobom mení charakter verejnej diskusie.
Ako sa jednotlivci v našej kultúre stali takýmito? Rád by som poukázal na tri vplyvy. Je ich viac, a žiaden z nich nerozoberiem v postačujúcej miere, ale môžu poukázať na to, o čom hovoríme. V prvom rade, keď jednotlivci robia každodenné rozhodnutia, doma, v práci, vo zvyšku ich bežného života, je od nich požadované zohľadniť nezvládnuteľné množstvo okolností a sú to okolnosti, ktoré sú v skutočnosti neporovnateľné. Teda v našej kultúre sa neustále pýtame či to alebo ono meradlo môže byť ospravedlniteľné, pretože zvyšuje blahobyt niektorých jednotlivcov alebo skupín pre jeho užitočnosť, ak v skutočnosti prestupuje práva niektorých jednotlivcov. A zvažujeme okolnosti, ktoré sa týkajú práv s okolnosťami, ktoré sa týkajú užitočnosti, a obraz ktorý som práve použil - obraz zvažovania - poukazuje na to, že niekde sú váhy, na ktorých ho robíme. A skutočne rozširujeme tento obraz ak okolnosti, ktoré sa nás dotýkajú, zahŕňajú nielen práva a užitočnosť, ale tiež povinnosti a úlohy rôznych druhov, dobrá rôznych druhov. Ale v skutočnosti keď si ľudia uvedomia chvíľu keď vstupujú do morálnej debaty a nesúhlasu o týchto veciach, a to sa deje v tých najobyčajnejších životných situáciách, zisťujú, že neexistujú váhy. Keď sa rozhodnú uprednostniť jednu okolnosť pred druhou, v skutočnosti robia voľbu. A tak sa voľba stáva neustále sa vracajúcou charakteristikou morálneho a hodnotového života.
Po druhé, vnímame pozoruhodnú zmenu v tom, v akom smere sa chápu vzťahy, predovšetkým rodinné vzťahy. Odporúčam vám do pozornosti významnú knihu anglickej antropologičky Marilyn Strathern, knihu s názvom After Nature, ktorá je o príbuzenstve v Anglicku. Mnohé z toho, čo hovorí o dejinách príbuzenstva v Anglicku za posledné storočie by sa dalo použiť aj na Severnú Ameriku, zvyšok Európy a možno aj inde. Centrálnu myšlienku Strathernovej práce by som mohol uviesť tak, že by som vás pozval zamyslieť sa nad otázkou, o ktorej pochybujem, že vám ju niekto predtým položil: aké sú povinnosti tety? Chcem tým povedať, že v našom sociálnom živote nemáme jasnú predstavu o tom, čo znamená byť tetou, o kľúčových zodpovednostiach tety voči jej synovcom a neteriam. Pre mňa to v mojom vlastnom živote bola výnimočne dôležitá otázka, pretože som bol čiastočne vychovaný tetou. A to nebola teta, ktorá by bola altruistická, ako keby robila niečo špeciálne. Robila to, o čom bola presvedčená že by robila vždy, keby bola tetou - je to jednoducho to, čo znamená byť tetou. Dnešní ľudia v tomto zmysle nemajú tety. A ak by som sa vás spýtal nielen na to, aké sú vaše povinnosti tety, ale aké sú vaše povinnosti voči vašim bratrancom či sesterniciam z druhého kolena, boli by ste prekvapení ešte viac.
Teda, spoločnosť neprežíva nejaké veľké morálne znehodnotenie tým, že stratí chápanie povinností voči bratrancom z druhého kolena, a môžete si dokonca myslieť, že som jednoducho príliš ovplyvnený svojou vlastnou históriou, keď sa obávam o povinnosti tiet. Je však veľmi dôležité, že čoraz do väčšej miery v našej kultúre museli ľudia redefinovať a znovu objaviť pre seba samých úlohy matky a otca, roly súrodenca; že nie sú konfrontovaní so súborom vzťahov, do ktorých môžu ľahko vstúpiť, takže daná štruktúra vzťahov ich podporuje v tom, aby robili vlastné voľby. Musia sa rozhodnúť, akým má byť vzťah. Všimnite si, že hovorím, že sa často musia rozhodnúť. Nie je to o tom, že by jednotlivci, inšpirovaní nejakým myslením o voľbe a možno aj o slobode trvali na tom, že to tak má byť; vo veľkej miere nevidia inú alternatívu. A tak sa voľba stáva niečím, čo nielen zakladá naše hodnotiace úsudky, ale aj niečím, čo zakladá spôsob, ktorým formulujeme svoje vzťahy.
Tretím vplyvom, o ktorom poviem veľmi málo, pretože hovoriť o ňom v dostačujúcej miere by znamenalo hovoriť mnoho, je spôsob v ktorom je nám veľká časť nášho ekonomického života predstavovaná obchodnými spoločnosťami ako život, v ktorom treba robiť voľby - voľby ako zákazníci, voľby ako členovia pracovnej sily, voľby ako investori. A myšlienka, že to, čo jednotlivec uprednostní je v konečnom dôsledku to, čo riadi trh, niečo, čo v racionálnej teórii výberu naberá explicitnú formu, no čo je predpokladané, považované za zaručené, v každodenných ekonomických transakciách, ktorým vďačíme za naše príjmy, úspory a naše iné finančné odmeny - tam je opäť jednotlivec vedený k tomu, aby sám seba chápal ako niekoho, koho voľby tvoria sociálny svet.
Teraz sa spýtajme - zjavne sa musíme pýtať - aké dôsledky to má z hľadiska spôsobu, akým uvažujeme o presvedčeniach, ktoré sú zdieľané a presvedčeniach, ktoré rozdeľujú obyvateľov v našej kultúre? Nemôžeme však priamo pristúpiť k tejto otázke, lebo je tu prítomná iná vlastnosť nášho sociálneho života, ktorá je kľúčová, tá ktprú som nazval rozškatuľkovanosť. Dovoľte mi najprv objasniť pojem rozškatuľkovanosti. Vďačím zaň mnohým sociológom. Teraz z nich vyberiem môjho drahého súčasníka, neskoršieho Ervinga Goffmana, ktorý vo svojej doktorskej dizertácii študoval kaviareň na Shetlandských ostrovoch. Jedna z vecí, ktoré Goffman okamžite postrehol bolo, že čašníci sa správali celkom odlišne keď sa nachádzali medzi zamestnancami v kuchyni a inak od chvíle, keď prešli lietacími dverami do reštaurácie nesúc jedlo, jedálne lístky alebo čokoľvek iné. V kuchyni bolo všetko rýchle a hlučné: ľudia po sebe kričali, ľudia nadávali; ľuďom padali veci; keď jedlo spadlo z taniera, položili ho rukou naspať na tanier. Celková atmosféra bola atmosférou, v ktorej sú dobre zabehnuté pravidlá a každý sa im prispôsobuje.
Vo chvíli keď ste prešli dverami to bol iný svet. Spomalili ste; kráčali ste ako štátnik (bolo to tak dávno, že nikto sa ešte nenaučil povedať - ‚Som Marcus Antonius a budem vás dnes večer obsluhovať' - z toho vidno ako dávno to bolo). Teraz sa ľudia správali, akoby jedlo bolo posvätnou vecou: všetko bolo vecou čistoty, bola tu úcta, bola tu hierarchia - celkom iný svet. A potom nás Goffman upriamil na niečo iné, totiž že keď sa mladí muži a mladé ženy, čašnicí a čašníčky, vrátili po celom dni domov, znovu sa správali odlišne. Pravidlá, ktorými sa riadili v kuchyni bol jeden súbor pravidiel; to, ako sa správali v reštaurácií, štandardy úcty, bol iný súbor pravidiel; a potom keď sa vrátili domov k svojim rodinám alebo do svojich bytov, žili tretím spôsobom.
Teória rozškatuľkovanosti je takáto: čoraz viac sú naše životy rozškatuľkované, takže keď odchádzame z domu do práce, na stretnutie miestnej organizácie odborov, do športového klubu, na nejaký náboženský obrad vo farnosti, čokoľvek to je, vstupujeme a vystupujeme z oblastí, ktoré majú svoj vlastný autonómny súbor pravidiel, z ktorých každý vyžaduje aby sme sa za účelom efektivity prispôsobili, a teda pri prechode z jedného do druhého sme nútení vymeniť jeden súbor noriem a postojov za iný. A tak sa do zoznamu cností dostáva nová cnosť - prispôsobivosť - a do zoznamu nerestí nová neresť - strnulosť.
Položme si teraz otázku ako to funguje v konkrétnom prípade, ktorý nám nie len vrhne o trochu viac svetla na tému rozškatuľkovanosti, ale nás aj priblíži k témam, o ktoré ide najviac na tejto konferencii. Zamyslite sa nad spôsobom, akým funguje rozškatuľkovanosť v tom, ako uvažujeme - chápeme, hovoríme - o smrti. Mohol som si vybrať iné príklady: mohol som si napríklad vybrať štúdiu o tom ako sa normy o pravdovravnosti a klamstve menia od situácie k situácii, takže keď niekto prechádza dňom - najprv doma pri raňajkách s rodinou, potom v práci, napriklad v právnickej kancelárii, potom pri stretnutí s kolegami z iných profesií na obede, takto postupujúc dňom - zmení počas dňa jeden súbor pravidiel za iný - čo je dovolené tu je nedovolené tam a tak ďalej. Ale pre nás je možno užitočnejšie rozmýšľať o spôsobe, akým chápeme smrť. A druh smrti o ktorom chcem hovoriť je možno smrť mladého človeka, ktorý zahynul pri autonehode. A teraz uvažujme najprv o tom, ako to prijme rodina, priatelia, tí, ktorí rodine vyjadria svoju sústrasť. Jednou z vecí, ktoré povie každý je, že to je nevyčísliteľná strata; strata, ktorá sa nedá odmerať.
Všimnite si však ostrý kontrast medzi týmto a diskusiou v automobilovej spoločnosti o tom, ako sa zmení úmrtnosť ak sa uvedením nového typu vozidla udejú niektoré zmeny medzi autami na cestách. Ukazuje sa, že tento mladý človek je pohltený štatistickou analýzou, analýzou nákladov a výnosov, v ktorej je každoročná smrť nemalého počtu Američanov považovaná za prijateľnú protihodnotu za automobilový priemysel, ktorý kvitne, za diaľničnú sieť a cestovanie. Teraz tu nejde o to, aby sme považovali manažment automobilového priemyslu za nehumánny, pretože toto je obchod fakticky prijatý väčšinou Američanov. Jednoducho to pripúšťame - a je to racionálna vec. Uvedomte si však, aké by to bolo odlišné, ak by sme dopredu vedeli, kto budú tí jednotlivci vybraní ako obeť automobilom - ako keby napríklad prvého januára bol v novinách zoznam: „Tento rok budú nasledujúci ľudia zabití, aby sme zabezpečili rozkvet automobilového priemyslu..." - to by nešlo. Je veľmi dôležité, že uvažovanie v štýle nákladov a výnosov o smrti mnohých je jeden druh uvažovania, v ktorom platí jeden druh pravidiel; ak uvažujeme o smrti konkrétneho jednotlivca, takého, koho sme poznali, koho rodinu sme poznali, uvažujeme celkom inak.
Teraz sa zamyslite nad tretím spôsobom, akým uvažujeme, alebo nedokážeme uvažovať, o smrti. Naša spoločnosť dokáže prežiť ako spoločnosť len vďaka jednotlivcom, ktorí sú ochotní riskovať za nás denne svoje životy - policajti, strážnici vo väzniciach, hasiči, príslušníci ozbrojených síl. Veľmi zaujímavá otázka je, aký postoj máme zaujať voči ľuďom, ktorí sú ochotní zomrieť aby sme namiesto nich nemuseli zomrieť my, aby sme unikli zraneniu. A odpoveď je tá, že o tejto veci uvažujeme ako o otázke sociálnej funkcie: platíme policajtom to, čo treba, aby sme ich mali. Ak sú zabití v službe, platíme ich rodinám celkom nedostatočný príspevok, ale usporiadame obrad. Vo väčšine prípadov o tom neuvažujeme. V skutočnosti je veľmi dôležité, že väčšina ľudí zväčša neuvažuje o riziku, ktoré podstupujú policajti, hasiči a iní kvôli nim. Avšak predsa je to v našich životoch podstatné. A sami sa necítime byť týmto ľuďom zaviazaní tak, ako sa cítime byť zaviazaní iným skupinám ľudí.
Alebo teraz uvažujme nad smrťou celkom odlišným spôsobom: zamyslite sa nad smrťou v kontexte medicínskeho experimentu. Medicína sa rozvinula do bodu, ktorý dosiahla - veľmi význameného bodu, ktorý dosiahla v 20. storočí - len vďaka použitiu experimentálnych metód, ktoré možu často v niektorých prípadoch znamenať ohrozenie života tých, na ktorých tieto experimenty prebiehajú. A tu teraz nekladiem otázky o problémoch, ktoré sú starosťou etickej komisie v nemocnici, na univerzite či v poliklinike; zaujíma ma len spôsob, akým sa vedci musia správať vo vzťahu k tým pacientom, ktorí sú predmetom ich pokusov, a v ktorých je smrť považovaná za možnosť, s ktorou treba počítať, ktorá musí byť zahrnutá v testoch. Typicky musí niekto, kto takýmto spôsobom pracuje s pacientami mať nejaký druh ľudskej necitlivosti. Takže tu máme úplne inú oblasť.
Mohol by som ďalej rozširovať túto analýzu, a aby som to urobil, musel by som hovoriť o každom z týchto príkladov do oveľa väčších podrobností, ale to čo tu naznačujem je to, že vo veľkej miere sú naše myšlienky o smrti - myšlienky o smrti, ktoré jednotlivci v našej kultúre zdeľajú s ostatnými - kontextualizované. To znamená, že nerozmýšľame o smrti ako takej. Rozmýšľame o smrti v tomto kontexte, o smrti v tamtom kontexte. A stávame sa neschopnými uvažovať o smrti ako takej.
Čo však mám na mysli, keď hovorím, že nedokážame premýšľať o smrti ako takej? Chcel by som uviesť nasledujúcu myšlienku, ktorú nebudem schopný obhájiť: totiž že nikto nie je schopný uvažovať o smrti ako takej, kým neuvažuje o svojej vlastnej smrti; že najviac kľúčový spôsob uvažovania o smrti je rozmýšľanie o mojom vlastnom vzťahu k smrti; a že kým sa touto myšlienkou nebudem zaobrať, nebudem schopný uvažovať o smrti ostatných.
Raz som sa rozprával s veľmi významným psychoanalytikom - významným v tomto zmysle: jeho pacientom sa naozaj významne zlepšoval stav (to je vždy dôležitá vlastnosť, o ktorú sa analytici snažia) - ktorý mi zo všetkého najviac hovoril o zvýšujúcom sa počte pacientov, ktorí trpia neurotickým strachom zo smrti, ktorí naozaj z jednej strany uvažovali o svojej vlastnej smrti, boli však neschopní rozmýšľať - rozmýšľať v pravom zmysle slova - o sebe, pretože vo chvíli keď do ich vedomia vstúpila myšlienka na vlastnú smrť, odpovedali panikou, strachom, pokusom obrátiť sa k tomu chrbtom, možno sa ocitli v obsesívnom spôsobe uvažovania. A tento analytik potom zdôraznil svoje zistenie, že vo všeobecnosti pacienti, ktorí nedokázali prijať myšlienku na svoju vlastnú smrť, ktorí kvôli tomu trpeli hlbokými neurotickými príznakmi boli vždy ľudia, ktorí nemali predstavu o tom, že by v živote mohol byť ten správny čas na smrť. To znamená, že nemali predstavu o tom, že by v živote človeka mohol byť bod, v ktorom by mohol povedať: „Ak by som mal teraz zomrieť, bolo by to dobré - môj život je vo svojej podstate dokončený."
Katolícka náuka nás učí, že v skutočnosti by sme už od raného veku mali vedieť, že ak by som teraz zomrel, nebola by to žiadna nespravodlivosť - nebola by to žiadna neúplnosť. To, čo však chýbalo týmto pacientom nebola katolícka teológia; chýbala im prestava o tom, čo by znamenalo prežiť svoj život úspešne, takže by sa dalo povedať: „Bol to dobrý život", a nie ho považovať za premrhaný. To znamená, že jeden zo spôsobom, prečo často nie sme schopní dobre rozmýšľať o smrti je, že nie sme schopní uvažovať o tom, čo znamená prežiť svoj život dobre ako celok, lebo predstava života ako celku je niečo, o čom dokážeme premýšľať čoraz menej. Ak o živote uvažujeme ako o slede volieb, naozaj môžeme o sebe rozmýšľať ako že sme v tejto situácii konali správne, že sme v inej konali nesprávne, ale život sa stále viac stáva sledom činností, sledom epizód, viac než niečím, čo by sme mohli poňať ako celok. A toto vážne ovplyvňuje naše rozmýšľanie o smrti.
Názor, ktorý chcem teda vyjadriť je, že ak kladiete veľké otázky, ktoré sú kladené ideami o kultúre smrti - otázky o treste smrti, otázky o potratoch, otázky o všetkých tých situáciách, v ktorých sú životy jednotlivcov vystavené nehumánnemu riziku - pravdepodobne nedostanete odpoveď, akú by ste očakávali, kým si neuvedomíte, že žiadať od ľudí aby zvážili tieto veľké otázky znamená žiadať od nich aby odpovedali spôsobom, ktorý by si vyžiadoval prekonať spôsoby myslenia, ktoré sú čoraz viac zakorenené; že toto je kultúra, v ktorej sa smrť ako taká - moja smrť - stala strašidelnou predstavou, predstavou ktorá straší kultúru, no ktorej mnohí ľudia nedokážu čeliť.
Takže ako by sme mali odpovedať? Ako odpovedať tým, ktorí, ak spochybníme ich presvedčenie, to chápu tak, že spochybňujeme ich voľby a teda na nich útočíme? Ako pristupovať k tým, pre ktorých je predstava o rozmýšľaní o smrti ako takej cudzia? Myslím, že tu kladieme otázky, na ktoré doteraz nie sú dobré odpovede. Ale o jednej veci som presvedčený: že formy spoločenskej diskusie - tie fóra na ktorých sa vyjadruje verejný nesúhlas - tieto sú vo všeobecnosti kontraproduktívne. Toto sú spôsoby, ktorými pravdepodobne spôsobíme, že ľudia sa ešte pevnejšie utvrdia v tom, čo chápu ako svoje voľby. Podporíme vznik prejavov solidarity; spôsobíme, že prídu odmietnutia zaoberať sa problémami; a musíme nájsť spôsob ako sa popasovať s touto situáciou, sami pre seba na ňu odpovedať, skôr než vytvárať nátlak bez ohľadu na skutočné dôsledky, ktoré naše kroky v skutočnosti majú.
Niekedy sa nechávame zviesť pohľadom na veľké diskusie minulosti. Mám na mysli také epizódy ako konfrontácia medzi Batrolomeom de las Casas a Ginésom de Sepúlveda pred španielskym kráľom v 16. storočí, keď sa rozoberala otázka správania sa Španielov k Americkým indiánom v jasne morálnych a teologických pojmoch. Alebo si spomeňte na dejiny Spojených štátov a na debatu medzi Lincolnom a Douglasom. Je veľmy dôležité, že tieto druhy debát sa odohrali v spoločnostiach so zdieľanými štandardmi, definíciami vzťahov, postojov, ktoré boli schopné v debate rozpoznať, že účastníci žiadali, aby bol vynesený verdikt vo svetle týchto štandardov na rôzne spôsoby konania. My už z väčšej časti nie sme obyvateľmi takej kultúry. Nechcem tu preháňať: nechcem tvrdiť, že nie sú žiadne oblasti, žiadne prípady, kedy by mohla prebehnúť spoločenská diskusia -úplne reálna môže byť napríklad spoločenská debata o znížení daní, ak samozrejme viete rátať, čo je menej bežné, než sa niekedy očakáva - ale musíme si dávať pozor, aby sme neprechádzali od jedného príkladu k druhému a nezabúdali si všimnúť meniaci sa charakter spoločenskej diskusie.
To, čo som povedal má len nepriamy vzťah s otázkami, s ktorými sa vy a ja predovšetkým a v najdôležitejšej miere zaoberáme, no ak sa im nebudeme najprv venovať, bojím sa, že v našich väčších podujatiach budeme frustrovaní a bude to naša chyba.
