Až na výnimky, každá ľudská bytosť má len jednu myseľ - teda svoj vnútorný vesmír, v ktorom sa premietajú odrazy a prejavy iných bytostí – ľudí, našich blízkych aj celého sveta. Nech to znie akokoľvek "nezvyčajne", skúste na chvíľu so mnou uveriť, že iba v tejto našej mysli môžu iné bytosti existovať, hovoriť s nami, vyzerať nejako a mať rôzne kvality. Ľudia sami o sebe a dokonca ani celá realita "tam vonku", nie sú ani zlí ani dobrí, dokonca nie sú ani sami o sebe zodpovední za to, ako ich vnímame a ako cítime, že sa navzájom k sebe chováme – čo všetko sa nám deje v emóciách a dojmoch. Ľudí a ich prejavy vidíme len prostredníctvom odrazu na plátne našej vlastnej mysli – to ako sa nám javí ich správanie, čo cítime a ako vidíme naše vzťahy – to všetko neustále tvoríme my sami, našim vlastným vnímaním – aké farby emócií a aké pozadie skúseností života sú zrovna obsahom našej duše.
A toto "maľovanie na plátne duše" prebieha neustále spoločne so všetkými bytosťami, s ktorými sme priamo aj nepriamo v spojení. Nemá význam oddeľovať sa a vyčleňovať do duality: „za toto môžeš ty“ a „pozri sa čo mi robíš“ - či už partner, kolega v práci alebo politici – všetko si to tvoríme a robíme spoločne – tým, ako naše vnútorné priestory duše vyhodnocujú a uchopujú vnemy a ako vzájomne cítia a „maľujú“ aj samé seba. Keď sa niekto sám vníma mylne ako oddelená bytosť, bude sa neustále vidieť ako obeť tých druhých, ako mu ľudia „robia zlé alebo dobré“. Ak však začneme nazerať na svet a vzťahy okolo nás ako na spoločný produkt našich vzájomných myšlienok a postojov - či už vedomých alebo aj takých, ktoré nás riadia ako tiene z nevedomia – potom získame nesmierne poznanie a príležitosť. Konflikty, neporozumenie a bolesti už nikdy nebudú o ukazovaní na druhých a hľadaní vinníka „tam vonku v druhom“ – ale o pochopení, že sú produktom nášho spoločného spojenia "MY". Ja to vidím tak, že zlo a odmietanie, ktoré vrhnem domnele smerom von "na tých druhých", vysielam vlastne stále iba do svojho vesmíru a zostáva "tu u mňa". A preto sa rozhodujem odteraz vysielať a dávať vedome tú klasickú obohratú "LOVE" – teda „nezištné dávanie“, ako ja chápem definíciu lásky. I keď viem, že aj dobré zámery môžu podkopávať tiene z nevedomia. Ale ak vedome žijem a konám v láske pre druhých, táto kvalita a energia zostáva tým dávaním vo mne a okamžite mení vzťahy, nálady, činy ľudí okolo mňa vo zvťahu so mnou. A tiene zo zranení a obavy zo straty postupne zblednú. Budem dávať a nebudem sa báť straty. Láska sa vlastne nedá "stratiť" dávaním – ona zostáva stále s nami. Takže ak „sme všeti jedno“ – všetko, čo sme si doteraz mylne mysleli, že „dávame preč a robíme pre druhých“ – vlastne zostáva s nami a tvorí nás samotných a naše spoločné šťastie a svetlo v duši.
