Čochvíľa to bude 16 mesiacov, odkedy moje dievčatko prišlo na tento svet. Pamätám sa ako dnes na telefonát od mojej manželky o 3:20 nadránom kedy mi unaveným ale napätým hlasom povedala: „Príď, o piatej idem na sálu“. Ďalší nezabudnuteľný moment prišiel o desať hodín neskôr, kedy ma vpustili do miestnôstky kde malú umývali, zabalili a ja som sa na ňu pozrel prvý krát – konečne som videl to stvorenie, ktoré som dovtedy cítil akurát vďaka kopancom na ženinom brušku a videl z 3D ultrazvuku kde bolo malé čosi. Moja dcérka. S pobavením spomínam na moment, keď som priviezol svoje baby po piatich dňoch domov, vybalili sme sa a pozreli na seba s manželkou s otázkou „ a čo teraz?“.
Príde mi akoby miesto necelého roka a pol prešlo už ix rokov... pravdivá je veta ktorú som dovtedy počúval, že s príchodom dieťaťa sa zrýchli čas a že až pri ňom si človek začne uvedomovať kolobeh starnutia. Dcérka medzitým prešla od ležania k prevaľovaniu, posúvaniu sa po lakťoch, lezeniu, štvornožkovaniu, státiu až k chôdzi. Dnes, pri kolobehu v štýle „vstať, v práci, s dcérkou, spať“ niekedy rozmýšľam, čo som preboha robieval celé tie poobedia predtým, než prišla na svet J Tento život čo žijem teraz mi príde nabitý a ťažký, ale pritom taký krásny a bohatší o veci, ktoré som predtým nemohol poznať a oceniť. Úplne úžasné sú najmä tie chvíle, kedy sa dokážem zastaviť, som s dcérkou a len tak ju pozorujem buď doma z druhej strany izby, alebo vonku zo vzdialenosti pár metrov, odosobním sa od hluku, zhonu, stresu a pozerám na ňu čo práve robí, čo ju zaujalo, nad čím asi premýšľa, na čo hľadí, prečo sa pokúša vyliezť niekam a následne zliezť po dvadsiaty piaty krát? A keď sa vytrhne z činnosti, zbadá že som tam, zaškerí sa alebo zasmeje a vtedy by som ju najradšej zožral.
Pri tomto som pochopil jedno - moja dcérka prežíva úžasný život, kedy každý jeden podnet a udalosť sú obrovskou novinkou, výzvou, záhadou a každý zdolaný schodík a zdvihnuté drievko zo zeme ju posúva ďalej a ďalej. Aj keď som v najlepšom produktívnom veku, proces výmeny generácie už začal, som to ja kto začína sprevádzať dcérku životom a nie naopak; ja som tu preto aby som jej ukázal ako a kam, usmerňoval, radil, chválil a ukazoval dvihnutý prst; ale už nie som samostatná jednotka ktorá zreje, stal som sa jej súputníkom ktorý žije svoj nabitý a namáhavý život preto, aby ona mohla žiť v tom úžasnom dobrodružnom svete; ktorého bude potrebovať, dokedy bude chcieť ona, a príde chvíľa, keď ma už potrebovať nebude. Ale to je dúfam ešte poriadne ďaleko.
Potom keď nadíde večer, moja malá nezbedníčka si šúcha očká a je tu čas na spánok. Ktovie, nad čím rozmýšľa a čo sa jej sníva, ale som si istý že po dobrodružstvách ktoré zažíva v jej vlastnom filme, musí hlavička túto obrovskú porciu nejak spracovať J Pri uložení do postieľky zavše zašepká „pápá“ a tým končí jej úžasný deň. A my dospelí? Ideme si konečne sadnúť a porozprávať sa J
