Nová Ukrajinská vláda nadobudla zloženie, ktoré logicky odráža dianie a zapojenie najrôznejších skupín. Veľký vplyv nadobudli radikálne pravicové sily, ktoré by v rámci slovenského priestoru v ničom nezaostávali za „kotlebovcami". Na Ukrajine sú teraz ľudia tohto rangu ministrami. Žiaľ, revolúcia plodí najrôznejšie defekty. To že nová Ukrajina bude hlavne pre Ukrajincov, naznačilo zrušenie jazykového zákona. Tento veľmi nerozumný krok môže mať viacero následkov - čo sa týka ruskej menšiny, už poslúžil na pozvanie Rusov na Krym a plány iných krajov na východe usporiadať referendá. Rozhodnutie sa dotklo 400 tisíc Rumunov, 200 tisíc Bulharov a 150 tisíc Maďarov. Všetky tri vlády už protestovali, pretože takto sa ku menšinám v demokraciách nespráva. A čo je horšie, v prípade že by na Ukrajine predsa len vypukol vojenský konflikt, rumuni či maďari (neoficiálne) sa už nechali počuť, že budú musieť „vstúpiť na územie Ukrajiny za cieľom ochrániť svoje menšiny". Došlo by k veľmi zamotanej situácii, kedy členské štáty NATO by boli nútené spraviť presne to, čo momentálne urobilo Rusko, proti ktorému Ukrajina žiada pomoc práve od NATO! Včera sa ale dočasný ukrajinský prezident vyjadril, že jazykový zákon nepodpíše. Uvidíme, ako budú slušní opoziční politici odolávať žiadostiam radikálov, ktorí sa mimo iné odmietli odzbrojiť.
Zaútočí Rusko na Ukrajinu ako celok? Nevidíme do Putinovej hlavy, či mu stojí zisk územia, ktoré je v ekonomickom kolapse, za všetky problémy, ktoré tým získa - medzinárodnú izoláciu, pohltenie ekonomicky slabých regiónov v čase, keď Rusko prestáva rásť. To by bolo veľmi pochybné víťazstvo. Rusko môže zvoliť plíživú variantu svojej prítomnosti, čomu zodpovedá stále navyšovanie kontingentu na Kryme. Ak východné regióny takisto budú chcieť riešiť svoj status pomocou referend a ich výsledkom bude žiadosť aby Kyjev súhlasil s nejakou formou federácie, autonómie či nezávislosti, Kyjev to bude musieť odmietnuť - východ krajiny je priemyselnou zónou a bez nej sa stane z Ukrajiny chudobný, bezvýznamný štát. Zatiaľ ale Ukrajina, ktorá je v marazme rôzneho druhu, nechce bojovať. Naopak obracia sa s výzvami na USA, Britániu či NATO. Vláda vie, že vojna by krajinu zrazila na kolená, avšak západní spojenci zrejme nechcú bojovať. Zatiaľ skúšajú mäkkú silu, napríklad oslabenie ruských akcií na trhu či pád rubľa sú jasným signálom. Na druhej strane Francúzsko vyhlásilo, že bude Rusom stále dodávať zbrane. Obchod je obchod, (Laurent Fabio - MZV Fr. -„ sankcie nie sú na programe dňa".) kedže francúzi rusom dodávajú napríklad výsadkové lode typu Mistral. Ďalším príkladom, pomôžem si citáciou z denníka SME je britské vyjadrenie: „Británia síce upozornila Rusko na možnosť obchodných sankcií, no v skutočnosti ich odmieta, aby Londýnu udržala status finančnej metropoly pre Rusov. Spojené kráľovstvo by v súčasnosti nemalo podporiť obchodné sankcie alebo uzatvorenie londýnskeho finančného centra pre Rusov". Návrhy typu bojkot účasti G7 na summite v Soči, alebo zastavenie vývoja vízovej politiky EÚ a Ruska a záplava twitterových statusov politikov môže Rusku akurát znepríjemniť život, ale nezastaví ho. Pokiaľ Rusko nenapadne členský štát EÚ, nikto s ním bojovať nebude. Kvôli Ukrajine nie. Toľko spomínaný rok 1938 sa zdá sa opakuje. Všetci budú ustupovať agresorovi, pokiaľ on bude chcieť a pokiaľ to už ozaj nebude vážne nebezpečné pre EÚ a americkú moc. (http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/310316-nato-mozno-vysle-vojska-ale-opatrne/). USA su tak jediné, ktoré zatiaľ vyzerajú na to, že svoje sankcie aj zrealizujú a zároveň ukazujú slabosť EÚ, ktorá ani na vlastnom predmestí nedokáže rázne postupovať. Navyše, ciele USA a EÚ sú diametrálne odlišné, čo robí budúcnosť Ukrajiny zložitejšou - EÚ potrebuje nové trhy pre svoj tovar ale je vojensky bezzubá, a USA potrebuje štát NATO na hraniciach s Ruskom. Obchod a moc, to sú dve základné a odlišné veci, o ktorú obom ide. Dobrou možnosťou by bolo ale na hraniciach Pobaltia, Poľska či Rumunska rozmiestniť nejaké vojenské kontingenty (prípadne vyzvať Turecko na zablokovanie Bosporu) a ukázať Rusku, kde je červená línia. A hlavne sa to musí začať diať veľmi rýchlo, pretože po týždni rečí a gest je už minúta po dvanástej.
Pri aktuálnom stave by dobrou variantou zo zlých bolo, ak by Krym vyhlásil samostatnosť, a tým by celý „drang nach westen" skončil. Pre Ukrajinu by strata Krymu nemala žiadny hospodársky dopad a naopak by znížila % ruskej populácie na Ukrajine a štát by sa tak stal etnicky homogénnejší. Rusko by si urobilo dobre a nechalo by Ukrajinu ísť svojou cestou. Celý konflikt by mal možno aj pozitívny efekt v tom, že krajiny EÚ by sa trochu serióznejšie začali zaoberať vojenskou dimenziou Únie. Samozrejme, ideálne by bolo zachovať Ukrajinu v celku, aj s Krymom - ale rozprávať sa o tejto možnosti v momente, kedy je Krym plný ruskej armády, je zbytočnejšie ako zbytočné. Opakujem svoj názor, z Krymu NATO ani nik zo západných krajín rusov nevyženie. To bude môcť spraviť iba Ukrajinská armáda, ak nechceme zažiť tretiu svetovú vojnu.
Na záver ukážka vnútornej zamotanej situácie na Ukrajine - po odvolaní guvernérov z dvoch východných miest, ktorí podporili ruský postoj, sa guvernérmi Dnepropetrovska resp. Donecka stali majetkovo tretí a desiaty najbohatší oligarchovia v krajine. To vyvolalo v ukrajinských médiách rôzne reakcie, napr. Ukrajinská Pravda publikovala sarkastický komentár „Je to dobrá správa. Sme unavení z tých biznismenov pri moci", prípadne titulky „Je toto to, prečo umierali ľudia na Majdane?"
