Dážď, mrazivý vzduch a beh, to zvláštne spojenie mi zostalo dodnes. Až sa niekedy prichytím pri myšlienke, aby slnko ešte nevychádzalo, keď vidím, ako vytŕča rožky cez mraky. Milujem svieži vzduch, kvapky na tvári a na vlasoch a červené prsty od zimy. No dnes už nemám k dispozícii čisté botasky a dokonalé cesty ako kedysi.
Dnes sa obúvam do tých najšpinavších bežiek, aké moje oko kedy uzrelo. Vyschnuté blato sa na starej, zodratej a mäkkej koži vyvaľuje jedna radosť. Podrážky zablatené od zeme a trávy chcú situáciu zachrániť, no zjavne bezúspešne. Celkovému dielu dodávajú práve ten najsprávnejší dirty imidž. Moje detské srdce zaplesá.
S hlavou sklonenou rýchlo prebehnem krátkou asfaltkou medzi domami k okraju lesa. Snáď ten sympatický mladý muž z čerstvo postaveného, moderného žltého domu nevidel tie moje strašne špinavé botasky, pomyslím si. Moderná žena vo mne sa na krátku chvíľu, keď sa obchádzame, zahanbí.
Nie, presviedčam sa, veď ... ja chcem byť ešte dieťa ... a čo, snáď len hrajúce sa a šantiace deti môžu mať beztrestne strašne špinavé botasky? Žmurknem na ovčiaka za ohradou, ktorý je na mňa už očividne zvyknutý a vybehnem hore kopcom. Prší a zablatená cesta je to najvzrušujúcejšie, čo práve potrebujem.
Jeden krok, druhý ... strmý svah mi dáva zabrať ... v hustom lese počuť len dopadanie kvapiek a moje silné odfukovanie. Vybehnem na holú pustatinu, kde sa trávnaté pole s vychodenými cestami od pneumatík áut zlieva v jednu nerozlíšiteľnú masu blata a vody. Nikde ani človiečika, ani kone sa nepasú ako zvyčajne. Vetrovku a vlasy mám už úplne mokré a inštinktívne si vyberám tie najschodnejšie časti naturalistickej bežeckej trate.
S pribúdajúcimi metrami moje vzrušenie začína získavať tie správne grády. Konečne naďabím na onú tajomnú obyčajnú detskú radosť. Môj beh už dávno nie je behom, pripomína mi skôr trmácanie sa opilca po nekontrolovanej nočnej šichte. Dvíham nohy a opäť ich ukladám do mazľavej hmoty-nehmoty. Môj smiech naberá na obrátkach a vtáky okolo mňa lietajú zo strany na stranu ako blázni. Aspoň sa mi tak zdá. Na mierne stúpajúcom svahu sa zrazu úplne nečakane (hihi:) pošmyknem a nohami vibrujem na jednom mieste, raz na zemi, raz vo vzduchu, ako veverička v kolese šťastia. Spadnem a detské dielo radosti je dokonané. Dlane mám celé od blata, nechty špinavé ako nakladač a vykladač uhlia. Brucho ma bolí od smiechu. Už len nájsť aspoň kúsok čistého miesta, kde si môžem umyť ruky. A musím? :) Mokrá a spotená sa doplazím do cieľa a dávam si posledné povolenie, úplne sa zašpiniť a zamokriť na lúke, ktorá bude na jar plná kvetov. Ľahnem si na miesto, odkiaľ v lete pozorujem zapadajúce slnko. Zaborím nos hlboko do trávy a vdychujem jej vôňu. Už mi je všetko jedno. Po zime nádherne vonia. Ani na kliešte si nemusím dávať pozor.
Odchádzam domov, rozmočená a zablatená. Vysmiata a šťastná ako lečo. Ľudí naokolo nevnímam. Cítim sa ako väzeň, ktorý vie, že má len istý čas, kedy si môže slobodu plnými dúškami vychutnať, pretože čochvíľa opäť zalezie za mreže väzenia.
O pár hodín vyrážam do mesta. Čierne kožené čižmy dokonale naboxované, vlasy upravené do úhľadných kudrlín. Vyjdem z brány a ... ešte stále prší. Na chvíľu sa zastavím. Dáždnik nechám v kabelke a ... predsa si natiahnem aspoň kapucňu. Každým tretím krokom sledujem, či mám čižmy ešte čisté. Každým krokom opatrne našľapujem na nezodraté podpätky. Ach, tie moje mreže väzenia ... deti majú radosť z dažďa a z blata vždy, zabudla si?
Vraciam sa domov za tmy. Len tu a tam sa na ceste objaví človek, či svietiace auto. A prší ešte viac. Kapucňu si nenavlečiem. Hlavu mám ako v sprche a čižmy ... na ničom nezáleží ... len nech opäť cítim tú obyčajnú detskú radosť ... na ničom inom nezáleží ... a smiech sa rozlieha po ceste ...
