Ak človek v poslednom čase strávi dostatok času v propalestínskej časti sociálnych sietí, skôr či neskôr narazí na AIPAC. A potom naň narazí znovu a znovu. Z organizácie, o ktorej ešte pred niekoľkými rokmi väčšina ľudí mimo Spojených štátov pravdepodobne nikdy nepočula, sa postupne stalo jedno z univerzálnych vysvetlení americkej politiky.
Prečo Kongres podporuje Izrael? AIPAC. Prečo konkrétny kongresman hlasoval za vojenskú pomoc? AIPAC. Prečo prehral protiizraelský kandidát demokratické primárky? AIPAC. Prečo Spojené štáty presadzujú na Blízkom východe politiku, ktorá sa niekomu nepáči? Opäť AIPAC.
Na sociálnych sieťach kolujú zoznamy amerických politikov doplnené sumami, ktoré údajne „dostali od AIPAC-u“. Objavujú sa výzvy, aby sa organizácia zaregistrovala ako zahraničný agent, tvrdenia, že funguje ako nástroj izraelskej vlády, či obvinenia, že prostredníctvom peňazí zabezpečuje poslušnosť amerických politikov. V radikálnejších verziách už ani nejde o lobbying. AIPAC jednoducho „vlastní Kongres“.
Je to pôsobivý príbeh. Má iba jednu nepríjemnú vlastnosť: AIPAC v ňom postupne prestáva pripomínať skutočný AIPAC.
Najskôr jedna nudná skutočnosť: AIPAC nie je izraelská organizácia
Začnime azda najrozšírenejším nedorozumením. Skratka AIPAC znamená American Israel Public Affairs Committee, nie Israeli-American Public Affairs Committee. Ide o americkú organizáciu sídliacu vo Washingtone, ktorej deklarovaným cieľom je presviedčať americkú vládu, aby presadzovala politiku podporujúcu silné vzťahy medzi Spojenými štátmi a Izraelom. Samotná organizácia uvádza, že je financovaná Američanmi, jej vedenie tvoria americkí občania a nie je riadená ani financovaná izraelskou vládou.
Jej členská a donorska základňa navyše zďaleka nie je iba židovská. Proizraelský politický tábor v Spojených štátoch zahŕňa aj obrovské množstvo kresťanov, predovšetkým evanjelikálov. Už tento detail značne komplikuje populárnu predstavu AIPAC-u ako mechanizmu, ktorým „Izrael“ alebo dokonca „Židia“ financujú amerických politikov. V skutočnosti ide o domácu americkú politickú organizáciu podporovanú Američanmi rôzneho náboženského aj politického zázemia.
Samozrejme, tvrdenie organizácie o sebe samej nemožno používať ako definitívny dôkaz jej neviny vo všetkom, z čoho ju niekto obviní. Ak však chceme tvrdiť niečo podstatne závažnejšie – napríklad že AIPAC je v skutočnosti tajným nástrojom izraelskej vlády –, dôkazné bremeno leží na človeku, ktorý toto tvrdenie vyslovuje.
Presadzovať politiku výhodnú pre inú krajinu totiž z americkej organizácie nerobí agenta tejto krajiny. Americkí Arméni môžu presadzovať politiku priaznivú Arménsku, kubánski Američania tvrdšiu politiku voči Havane, ukrajinskí Američania vojenskú pomoc Ukrajine a Američania taiwanského pôvodu silnejšie bezpečnostné záväzky voči Taiwanu. Rovnako môžu americkí občania považovať spojenectvo s Izraelom za americký záujem. Nemusíme s nimi súhlasiť. Stále sú to Američania presviedčajúci vlastnú vládu o vlastnej predstave americkej zahraničnej politiky.
Prečo potom nie je registrovaný ako zahraničný agent?
Pretože „podporuje krajinu, ktorú nemám rád“ nie je právna definícia zahraničného agenta.
Americký Foreign Agents Registration Act, známy ako FARA, sa týka osôb a organizácií konajúcich za určitých okolností ako agenti zahraničného principála a vyžaduje zverejnenie ich vzťahu s týmto principálom, ako aj príslušných aktivít, príjmov a výdavkov.
Rozdiel medzi americkým občanom, ktorý hovorí „myslím si, že americká vláda by mala podporovať Izrael“, a človekom alebo organizáciou konajúcou na pokyn či pod kontrolou zahraničného principála nie je kozmetický. Je právne aj politicky zásadný.
AIPAC dnes nie je registrovaný ako agent izraelskej vlády. Tvrdenie, že ním v skutočnosti je, preto nemožno dokázať tým, že ukážeme, ako často podporuje politiku, ktorú podporuje aj izraelská vláda. To je približne také prekvapujúce ako zistenie, že environmentálna organizácia pravidelne podporuje zákony na ochranu životného prostredia. Je to dôvod jej existencie.
Perpetuum mobile s F-35
Ďalší populárny model má na prvý pohľad dokonca elegantnú logiku. Spojené štáty pošlú peniaze Izraelu, Izrael financuje AIPAC, AIPAC financuje amerických politikov a tí následne odhlasujú ďalšie peniaze pre Izrael. Perpetuum mobile, len s F-35.
Problém je prostredná časť príbehu.
AIPAC nie je financovaný izraelským štátom a jeho volebná infraštruktúra podlieha americkým pravidlám politického financovania. Zahraniční občania navyše nesmú financovať americké federálne voľby len preto, že by svoje peniaze radi nazvali lobbyingom.
To však neznamená, že celý finančný ekosystém AIPAC-u je dokonale priehľadný, a tu treba byť poctivý. Samotný AIPAC funguje ako nezisková advocacy organizácia a identita všetkých jeho pôvodných darcov nie je verejne dostupná. Jeho volebná infraštruktúra však funguje prostredníctvom regulovaných politických výborov, ktoré podávajú hlásenia Federal Election Commission. United Democracy Project, AIPAC-om podporovaný Super PAC, má napríklad verejne dostupné federálne finančné výkazy a v súčasnom volebnom cykle vykázal do konca mája 2026 príjmy približne 98,6 milióna dolárov.
Je teda úplne legitímne diskutovať o tom, či americké pravidlá umožňujúce niektorým neziskovým organizáciám nezverejňovať všetkých darcov poskytujú dostatočnú transparentnosť. To je však debata o americkom systéme financovania politiky, nie dôkaz, že Benjamin Netanjahu posiela kufre dolárov do pivnice AIPAC-u.
Koľko vlastne politik „dostal od AIPAC-u“?
Možno najefektívnejším spôsobom, akým sa celý príbeh šíri, sú grafiky s fotografiou politika, jeho menom a vedľa neho obrovským číslom označeným napríklad „$1,200,000 FROM AIPAC“. Človek si z toho prirodzene odnesie veľmi jednoduchú predstavu: AIPAC previedol 1,2 milióna dolárov na účet kandidáta a teraz očakáva protislužbu.
Americké financovanie kampaní je, žiaľ pre tvorcov memečiek, trochu komplikovanejšie.
Existuje zásadný rozdiel medzi priamym príspevkom kandidátovi, príspevkami jednotlivých donorov a takzvanými independent expenditures – peniazmi, ktoré Super PAC minie sám napríklad na reklamu podporujúcu alebo napádajúcu kandidáta. Ak Super PAC minie desať miliónov dolárov na reklamu proti kandidátovi A, neznamená to, že kandidát B „dostal desať miliónov dolárov“. Organizácia minula vlastné peniaze na vlastnú politickú kampaň.
Rozdiel nie je slovíčkarenie, ale základ amerického campaign-finance systému. Samozrejme, takých desať miliónov má politický vplyv – inak by ich Super PAC nemíňal. Znamená to iba, že veta „AIPAC dal politikovi desať miliónov“ môže opisovať niečo úplne iné, než si pod ňou väčšina ľudí predstaví.
Áno, AIPAC chce porážať politikov
Tu sa dostávame k ďalšej zvláštnosti celej diskusie: AIPAC sa ani veľmi netají tým, čo robí. Otvorene deklaruje, že chce pomáhať proizraelským demokratom a republikánom vyhrávať voľby a porážať odporcov politiky, ktorú presadzuje. Verejne uvádza existenciu svojho PAC-u aj AIPAC-om podporovaného Super PAC-u United Democracy Project.
Na tajnú organizáciu má teda trochu nezvyčajnú komunikačnú stratégiu. Na vlastnú internetovú stránku napísala, čo chce dosiahnuť a akými politickými nástrojmi to plánuje urobiť.
A áno, robí to agresívne. V roku 2024 minul United Democracy Project milióny dolárov v demokratických primárkach proti politikom kritickým voči Izraelu a tento model pokračuje aj v aktuálnom volebnom cykle. V michiganskej senátnej demokratickej kampani v roku 2026 išlo podľa dostupných údajov približne o 30 miliónov dolárov na podporu Haley Stevens a proti Abdulovi El-Sayedovi. El-Sayed napriek tomu vyhral.
To je veľa peňazí a bolo by absurdné predstierať, že AIPAC nemá politickú moc. Má ju. Lenže otázka nikdy nemala znieť, či AIPAC ovplyvňuje politiku. Otázka znie, čo je na spôsobe, akým to robí, také neobvyklé.
Čo teda AIPAC v skutočnosti robí?
Keď odstránime všetku mystiku, dostaneme pomerne prozaický obraz. AIPAC lobuje, mobilizuje svojich podporovateľov, hodnotí politikov podľa ich postojov, podporuje kandidátov presadzujúcich jeho program, snaží sa poraziť ich odporcov a presviedča Kongres, aby prijímal legislatívu, ktorú považuje za správnu.
Znie to pôsobivo, kým si neuvedomíme, že sme práve opísali približne celý lobbyingový priemysel Spojených štátov.
Lobbying nie je v americkom politickom systéme tolerovanou šedou zónou medzi demokraciou a korupciou. Je to regulovaná politická činnosť postavená na elementárnej myšlienke, že občania a organizácie majú právo organizovať sa a presviedčať vládu, aby presadzovala ich záujmy. Robia to odbory, podnikatelia, farmaceutické spoločnosti, environmentálne organizácie, výrobcovia zbraní aj ich odporcovia, profesijné asociácie, ľudskoprávne organizácie či ideologické skupiny. A robia to aj ľudia, ktorí chcú, aby Spojené štáty podporovali Izrael.
Samozrejme môžeme tvrdiť, že americký systém umožňuje peniazom príliš veľký vplyv. To je úplne legitímna kritika. Potom však máme problém s americkým systémom politického financovania, nie záhadne iba s AIPAC-om.
Veľa peňazí. V porovnaní s čím?
Toto je otázka, ktorá z diskusie o AIPACu veľmi často zmizne. Dozvieme sa, že minul milióny dolárov, čo v absolútnych číslach nepochybne znie dramaticky. Washington je však mesto, v ktorom záujmové organizácie a korporácie každoročne míňajú na lobbying miliardy. Pri serióznom porovnávaní navyše treba dôsledne oddeľovať samotný lobbying od volebných výdavkov PAC-ov a Super PAC-ov.
AIPAC je veľmi dobre organizovaný a jeho volebná infraštruktúra disponuje obrovskými zdrojmi. V jednotlivých kongresových primárkach dokáže minúť sumu, ktorá zásadne zmení charakter kampane. Používané mechanizmy však nie sú exotické. PAC-y, Super PAC-y, independent expenditures, individuálni donori, lobbyisti, politická reklama a mobilizácia podporovateľov sú štandardným inventárom americkej politiky.
AIPAC môže byť v konkrétnej kampani výnimočný intenzitou svojho zásahu. Nie je výnimočný jeho podstatou.
A čo Katar, Saudská Arábia a skutočné zahraničné lobby?
Tu treba byť opatrný, pretože sa veľmi ľahko začnú porovnávať jablká s ťavami.
Katar alebo Saudská Arábia skutočne míňajú veľké peniaze na ovplyvňovanie amerického prostredia prostredníctvom lobbyingových, PR a ďalších aktivít. Práve preto sú však aktivity vykonávané v mene zahraničných principálov osobitnou právnou kategóriou a existuje FARA.
Porovnávať jeden dolár volebných výdavkov amerického Super PAC-u s jedným dolárom, ktorý zahraničná vláda zaplatila americkej PR firme, akoby išlo o identické aktivity, je metodicky nezmyselné. Americká firma najatá Katarom, aby zastupovala katarskú vládu, vykonáva činnosť pre zahraničného principála. Americká organizácia pozostávajúca z Američanov, ktorí sami chcú, aby ich krajina podporovala Izrael, vykonáva domácu politickú advocacy.
Môžu presadzovať rovnaký politický výsledok. Právne ani demokraticky to však nie je tá istá vec.
Kupovanie politikov
Tu sa dostávame k emocionálnemu jadru celého naratívu. Predstavme si amerického kongresmana, ktorý dlhodobo podporuje Izrael. AIPAC ho podporí, politik vyhrá voľby a následne hlasuje za pomoc Izraelu. Dokázali sme tým, že AIPAC kúpil jeho hlas, alebo iba to, že organizácia, ktorej cieľom je podporovať proizraelských politikov, našla proizraelského politika a pomohla mu vyhrať?
Samozrejme existuje politická motivácia nevystupovať proti organizácii, ktorá môže podporiť vášho súpera. To je reálna forma politického vplyvu a nemá zmysel ju popierať. Medzi vplyvom a kontrolou je však stále obrovská vzdialenosť.
História navyše ponúka dobré reality checky. V roku 2015 AIPAC vynaložil enormné politické úsilie proti jadrovej dohode Baracka Obamu s Iránom a prehral. V roku 2026 jeho politický ekosystém minul desiatky miliónov dolárov v michiganskej demokratickej senátnej primárke proti Abdulovi El-Sayedovi a opäť prehral.
Na organizáciu, ktorá údajne ovláda americkú politiku, má AIPAC pozoruhodne nepríjemnú vlastnosť: americkí politici a voliči ho nie vždy poslúchnu.
Kritika AIPAC-u je úplne legitímna
Nič z uvedeného neznamená, že AIPAC musí byť mimo kritiky. Je úplne legitímne kritizovať množstvo peňazí v amerických voľbách, Super PAC-y, nedostatočnú transparentnosť časti donorov, agresívne negatívne kampane alebo obrovské externé výdavky v malých kongresových primárkach. Rovnako možno kritizovať konkrétnych kandidátov podporovaných AIPAC-om a, samozrejme, politiku, ktorú samotná organizácia presadzuje.
To všetko je normálna politická diskusia.
Niečo iné však je tvrdiť, že americkí občania presadzujúci proizraelskú politiku nie sú autonómnymi americkými politickými aktérmi, ale predĺženou rukou cudzieho štátu; že americkí politici nepodporujú Izrael preto, že s touto politikou súhlasia, ale preto, že ich niekto kúpil; alebo že americká politika voči Izraelu nie je výsledkom amerického politického procesu, ale tajnej vonkajšej manipulácie.
V tom momente už neopisujeme lobbying. Vytvárame konšpiračný model.
Prečo je tento príbeh taký atraktívny?
Pretože rieši veľmi nepríjemný problém. Ak veríme, že americká podpora Izraelu je jednoducho výsledkom AIPAC-u, nemusíme akceptovať možnosť, že milióny Američanov Izrael skutočne podporujú. Nemusíme riešiť desaťročia americko-izraelského strategického partnerstva, Irán, obrannú a spravodajskú spoluprácu, evanjelikálnych kresťanov, pre ktorých je podpora Izraelu zásadnou politickou témou, amerických židovských voličov ani politické názory samotných kongresmanov. Nemusíme dokonca pripustiť tú nepríjemnú možnosť, že americká politika môže byť jednoducho iná, než by sme chceli.
Stačí jeden vinník: AIPAC.
Amerika by podľa tejto predstavy vlastne chcela robiť niečo úplne iné. Len jej v tom bráni malá, mimoriadne bohatá skupina ľudí s podozrivo veľkým vplyvom, ktorá prostredníctvom peňazí kontroluje politikov a núti krajinu konať proti vlastným záujmom.
A tu už začína byť celý príbeh historicky nepríjemne povedomý.
Nie preto, že kritizovať AIPAC je antisemitizmus. Nie je. Ani kritika izraelskej politiky nie je antisemitizmus a dokonca ani tvrdenie, že AIPAC má príliš veľký politický vplyv, samo osebe antisemitské nie je.
Predstava malej skupiny spojenej so Židmi, ktorá pomocou peňazí tajne kontroluje vládu, kupuje politikov a núti štát konať proti záujmom vlastných občanov, však nevznikla na TikToku v roku 2024. Má podstatne starší rodokmeň. A keď sa k nej pridá tvrdenie, že americkí občania podporujúci Izrael sú vlastne agentmi cudzieho štátu, hranica medzi kritikou lobbyingu a starou predstavou o dvojitej lojalite začína byť nepríjemne tenká.
Najmenej tajná tajná organizácia na svete
Na AIPACu je nakoniec najzaujímavejší kontrast medzi jeho skutočnou mocou a mytológiou, ktorá okolo neho vznikla. Je vplyvný, má veľké finančné zdroje, lobuje, snaží sa ovplyvňovať voľby a politici veľmi dobre vedia, že postaviť sa proti nemu môže mať politickú cenu. Jeho kritici majú plné právo diskutovať o tom, či je taká koncentrácia politických peňazí zdravá.
Nič z toho však nie je tajným vysvetlením fungovania americkej politiky.
AIPAC je americká záujmová organizácia používajúca americké zákony, amerických donorov, americké PAC-y a Super PAC-y, amerických voličov a americký lobbyingový systém na presadzovanie explicitne deklarovanej predstavy americkej zahraničnej politiky. Jej politické výbory vykazujú svoje financie FEC, jej lobbying prebieha v rámci amerického regulačného systému a jej základný politický cieľ je verejne deklarovaný.
Môžeme sa hádať, či je jej politika správna, či majú mať bohatí donori taký veľký vplyv alebo či je americký systém financovania kampaní zdravý. To sú legitímne otázky.
Ak je však hlavným obvinením proti AIPAC-u jednoducho to, že organizovaní americkí občania používajú peniaze, lobbying a politické kampane na presadzovanie politikov a politiky, ktorú podporujú, potom sme neodhalili tajnú izraelskú operáciu.
Objavili sme americkú politiku.
A tá bola, žiaľ, plná lobbyistov dávno predtým, než internet objavil AIPAC.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol publikovaný na facebook.com/tachles.tv
