Rozhodnutie izraelského premiéra Benjamina Netanyahua úzko previazať strategické vzťahy Izraela so Spojenými štátmi s jednou politickou stranou a jednou konkrétnou osobou predstavuje jeden z najzásadnejších posunov v izraelskej zahraničnej politike za posledné desaťročia. Netanyahu sa vedome odklonil od tradičnej izraelskej doktríny nadstraníckej podpory v USA a rozhodol sa vsadiť na Republikánsku stranu a osobné spojenectvo s Donaldom Trumpom. Nešlo o náhodu ani impulzívnu chybu, ale o racionálny – hoci mimoriadne riskantný – strategický kalkul.
Prečo sa Netanyahu rozhodol zmeniť pravidlá hry
Po desaťročia platilo, že americko-izraelské vzťahy sa nachádzali nad rámcom bežných straníckych konfliktov. Izrael bol vnímaný ako strategický spojenec bez ohľadu na to, či bol v Bielom dome demokrat alebo republikán. Tento konsenzus však nebol nemenný a už počas administratívy Baracka Obamu sa začali objavovať jeho vážne praskliny.
Spory o iránsku jadrovú dohodu, verejne viditeľné napätie medzi Obamom a Netanyahuom a odlišný prístup k palestínskej otázke ukázali, že s progresívnejším demokratickým vedením sa vzťahy s Izraelom stávajú zložitejšími, podmienenými a politicky citlivejšími. Súčasne sa menil aj demokratický elektorát: mladší voliči, progresívne hnutia a akademické prostredie začali Izrael čoraz častejšie vnímať nie ako malý štát bojujúci o prežitie, ale ako regionálnu moc spojenú s okupáciou a asymetriou moci.
Je dôležité zdôrazniť, že tieto trendy vznikali do veľkej miery nezávisle od Netanyahuových konkrétnych rozhodnutí. Odklon časti demokratickej základne od Izraela by pravdepodobne nastal aj bez Trumpa. Netanyahu ich však neignoroval – rozhodol sa na ne reagovať. A reagoval tak, že vsadil na politický tábor, ktorý mu ponúkal jednoznačnú, ideologicky konzistentnú a minimálne podmienenú podporu.
Stávka na republikánov a cenu polarizácie
Republikánska strana – najmä v ére Donalda Trumpa – poskytovala Netanyahovi presne to, čo v Demokratickej strane postupne mizlo: ochotu podporovať Izrael bez verejných výhrad, tlaku na kompromisy či dôrazu na ľudskoprávnu agendu. Z krátkodobého hľadiska išlo o výhodnú výmenu. Z dlhodobého však znamenala zásadnú zmenu v tom, ako je Izrael v USA vnímaný.
Izrael sa po prvýkrát v moderných dejinách prestal javiť ako spojenec celej Ameriky a začal byť vnímaný ako partner jednej politickej frakcie. Tento posun mal hlboké následky: každý ďalší krok v prospech Izraela sa stal súčasťou amerického kultúrneho a ideologického konfliktu.
Trumpova administratíva: hlasné víťazstvá, obmedzené zisky
Trumpova administratíva poskytla Netanyahovi sériu krokov, ktoré izraelská pravica vnímala ako historické úspechy. Najvýraznejším z nich bol presun americkej ambasády do Jeruzalema a uznanie mesta za hlavné mesto Izraela. Symbolicky išlo o bezprecedentné gesto. Strategicky však Izraelu neprinieslo porovnateľnú protihodnotu.
Presun ambasády definitívne vyňal Jeruzalem z budúcich rokovaní ako potenciálny vyjednávací nástroj. Izrael síce získal politické potvrdenie svojho nároku, no zároveň stratil flexibilitu a zvýšil diplomatické aj regionálne náklady. V danom období reálne hrozila eskalácia násilia a riziko tretej intifády, čo len potvrdilo, že symbolické víťazstvo môže mať veľmi reálne bezpečnostné dôsledky.
Nie všetky kroky Trumpovej administratívy mali rovnakú povahu. Uznanie izraelskej suverenity nad Golanskými výšinami reflektovalo dlhodobý bezpečnostný status quo a bolo menej problematické. O to výraznejší kontrast však predstavoval Jeruzalem – krok, ktorý Izrael politicky pripútal k jednej administratíve, no neposilnil jeho pozíciu v širšom medzinárodnom systéme.
Demokratická strana a koniec automatizmu
Jedným z najzásadnejších dôsledkov tejto stratégie je prehlbujúci sa rozpad demokratického konsenzu o Izraeli. Kým ešte pred dvoma dekádami bola podpora Izraela medzi demokratmi samozrejmosťou, dnes je predmetom otvoreného vnútorného konfliktu.
Demokratický establishment zostáva formálne proizraelský, no čoraz opatrnejší a podmieňujúcejší. Naopak, mladší voliči a progresívne krídlo vnímajú Izrael najmä cez prizmu okupácie, ľudských práv a nerovnováhy moci. Pre tieto skupiny už Izrael nie je automatickým spojencom, ale morálnym a politickým problémom.
Podľa dostupných prieskumov sa sympatie k Izraelu medzi demokratickými voličmi nachádzajú na jednej z najnižších úrovní v novodobej histórii. Nejde len o dočasný výkyv, ale o dlhodobý trend, ktorý Netanyahuovo otvorené spojenectvo s Trumpom výrazne urýchlilo a zafixovalo.
Medzinárodný rozmer a reputačné náklady
Spájanie Izraela s Trumpovou administratívou malo dôsledky aj mimo USA. Izrael sa ocitol v jednom politickom tábore spolu s lídrami a hnutiami, ktoré veľká časť sveta vníma ako extrémne pravicové a destabilizujúce. To oslabilo jeho pozíciu v západnej Európe, Kanade, aj mnohých ďalších krajinách, ako aj v akademických a diplomatických kruhoch.
Izrael tým stratil povesť problematického, ale prirodzeného člena liberálneho Západu. Čoraz častejšie je vnímaný ako výnimka, ktorú treba buď obhajovať, alebo aktívne spochybňovať.
Čo príde po Trumpovi
Najväčšie riziko tejto stratégie sa naplno prejaví až po ére trumpizmu. Ak sa do Bieleho domu vrátia demokrati posilnení progresívnym krídlom, vzťahy medzi USA a Izraelom nemusia byť automatické ani bezpodmienečné. Nejde o scenár, v ktorom by USA Izrael opustili, ale o reálnu možnosť, že vzťahy budú horšie a konfliktnejšie než kedykoľvek predtým – vrátane obdobia Obamovej administratívy.
Vojenská pomoc môže byť viac podmieňovaná, diplomatická ochrana v OSN menej samozrejmá a kritika zo strany USA otvorenejšia a systematickejšia. Regionálne posilňovanie Izraela má svoje limity – bez strategického krytia Spojených štátov by Izrael čelil zásadne zložitejšiemu bezpečnostnému a diplomatickému prostrediu.
Záver
Benjamin Netanyahu sa rozhodol reagovať na meniacu sa politickú realitu v USA radikálnym spôsobom: stavil budúcnosť Izraela na jednu politickú kartu. Krátkodobo tým získal bezprecedentnú podporu. Dlhodobo však riskuje oslabenie najdôležitejšieho strategického vzťahu, na ktorom bezpečnosť Izraela stojí.
Táto stratégia nie je dôkazom iracionality, ale odvahy riskovať. Otázkou zostáva, či cena tejto stávky nebude v budúcnosti vyššia, než si jej autor dokázal predstaviť.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
