Jedným z hlavných argumentov, ktoré zaznievajú na podporu tvrdenia, že Izrael v Gaze pácha genocídu, sú vyjadrenia niektorých izraelských politikov – predovšetkým ministrov Itamara Ben Gvira a Bezalela Smotricha. Obaja bezpochyby patria k extrémnym a radikálnym postavám izraelskej politiky a ich výroky boli často poburujúce, až odporné. To je fakt, nie názor. No ak ich slová majú byť brané ako hlavný dôkaz genocídy, je namieste položiť si niekoľko kľúčových otázok: Aký je ich reálny vplyv na priebeh vojny? Sú slová dôkazom činu? A ako máme hodnotiť vyjadrenia vyslovené v čase extrémneho národného šoku?
Nemajú moc rozhodovať o vojne
Itamar Ben Gvir je izraelský minister národnej bezpečnosti – teda nie minister obrany, nie člen vojenského kabinetu a nemá vplyv na stratégiu IDF. Zodpovedá za políciu, väzenský systém a pohraničnú políciu na území Izraela. Jeho právomoci sa nedotýkajú velenia armády ani plánovania vojenských operácií v Gaze. To isté platí pre Bezalela Smotricha, ktorý je minister financií a zároveň má dodatočnú agendu správy civilných záležitostí na Západnom brehu – opäť bez priameho dosahu na vojenské operácie.
O stratégii a taktike vojny rozhoduje Generálny štáb izraelskej armády a vojenský kabinet (security cabinet), ktorého členmi sú okrem premiéra Netanjahua aj minister obrany a náčelník generálneho štábu. Ani Ben Gvir, ani Smotrich v tomto najužšom krízovom kruhu nemajú miesto.
Slová nestačia. Ani tie najhoršie.
Ak by nenávistné, nehumánne alebo dehumanizujúce vyjadrenia politických predstaviteľov boli automaticky dôkazom genocídy, potom by sa tento pojem vzťahoval takmer na každý ozbrojený konflikt posledného storočia. Vždy sa totiž nájdu jednotlivci, ktorí hovoria pod vplyvom hnevu, populizmu či túžby osloviť radikálne publikum.
Z právneho hľadiska je genocída špecificky definovaný zločin, ktorý si vyžaduje preukázateľný úmysel zničiť národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu ako takú – a to prostredníctvom činov, nie slov.
Áno, výroky môžu byť súčasťou dôkazného reťazca, najmä ak ide o systematickú rétoriku naviazanú na činy. No samy osebe, izolované a bez priamej zodpovednosti za operácie, nestačia.
Kontext: Masaker, ktorý zmenil krajinu
Treba si tiež uvedomiť, v akom čase mnohé tieto výroky zazneli. Deň 7. október 2023 nebol „len ďalším útokom Hamasu“. Bol to najväčší masaker na židovskom civilnom obyvateľstve od čias holokaustu. Brutalita a sadizmus, ktorý ho sprevádzal, zanechal izraelskú spoločnosť v hlbokom šoku a bolesti.
Reakcie boli často surové, emocionálne, zlomyseľné. Také, aké bývajú po teroristických útokoch či vojnových zločinoch aj v iných častiach sveta – vrátane západných demokracií. To ich neospravedlňuje, no vysvetľuje, prečo v takejto atmosfére zaznievajú aj výkriky, ktoré by v bežných časoch boli neakceptovateľné.
Kto sú títo ministri – a ako ich vníma izraelská verejnosť
Itamar Ben Gvir aj Bezalel Smotrich sú súčasťou radikálnej náboženskej pravice. Ich politická podpora po 7. októbri klesla – najmä pre neschopnosť a populizmus, nie len pre rétoriku. Podľa prieskumov z júla 2025 by ich strany spolu získali približne 6–8 mandátov zo 120, čo je výrazný pokles oproti 14 mandátom v roku 2022. Čelia ostrej kritike nielen zo strany opozície, ale aj z radov bývalých vojakov, odborníkov na bezpečnosť a konzervatívnych voličov.
Ich šance na politické prežitie po ďalších voľbách sú mizivé. Ak majú byť „hlavnými dôkazmi genocídy“, tak ide o dôkaz vychádzajúci z marginálnych figúr bez reálneho vplyvu a s minimálnou podporou.
Záver
To, že dvaja marginálni a extrémne nepopulárni ministri – bez prístupu k rozhodovacím právomociam vo vojenských otázkach – vyslovili nenávistné a poburujúce výroky, nemožno považovať za dôkaz, že Izrael ako štát pácha genocídu. Ak by takáto logika platila, takmer žiaden ozbrojený konflikt v moderných dejinách by nezostal mimo tejto nálepky.
Vojny sú vždy sprevádzané emóciami, výkrikmi, politikárčením a extrémizmom – ich existencia však sama osebe netvorí genocídu. Skutočný zločin tohto druhu si vyžaduje nie slová, ale systematický plán, preukázateľný úmysel a činy. Tie treba posudzovať nezávisle, objektívne a s rešpektom k presným definíciám medzinárodného práva.
Záverom chcem, aby bolo úplne jasné: v žiadnom prípade nemienim Itamara Ben Gvira ani Bezalela Smotricha ospravedlňovať či bagatelizovať ich výroky. Naopak – ich nenávistné a primitívne vyjadrenia považujem za odporné a neospravedlniteľné. Sú hanbou Izraela aj všetkých hodnôt, ktoré má táto krajina reprezentovať.
