Roky sa v medzinárodnom diskurze opakuje tvrdenie, že „obe strany zabíjajú“ — akoby samotný fakt zabíjania robil Izraelčanov a Palestínčanov morálne rovnakými.
Tento refrén je nielen povrchný, ale hlboko zavádzajúci.
Stačí sa pozrieť na dvoch mužov: Elora Azariu a Salaha Ibrahima Ahmada Mugdada.
Elor Azaria: vojak súdený vlastnou spoločnosťou
Dňa 24. marca 2016 v Hebrone dvaja palestínski útočníci (Abdel Fattah al-Sharif a Ramzi al-Qasrawi) zaútočili nožom na vojakov IDF. Ramzi al-Qasrawi bol na miste zneškodnený a Abdel Fattah al-Sharif ostal zranený (postrelený) ležať na zemi. O niekoľko minút neskôr prišiel na miesto incidentu vojenský zdravotník, seržant Elor Azaria a strelou do hlavy útočníka usmrtil.
Incident bol natočený na video Izraelským aktivistou z mimovladnej organizácie BT’salem. O niekoľko hodín izraelská spoločnosť vrela. No to, čo sa dialo ďalej, je skutočne podstatné. Azariu na druhý deň zatkla vojenská polícia. Postavili ho pred vojenský súd a obvinili najskôr z vraždy, no neskôr skutok preklasifikovali na zabitie. Vedenie IDF verejne označilo streľbu za porušenie hodnôt a pravidiel IDF. Po dlhom a verejnom procese bol uznaný vinným a nastúpil výkon trestu. Azaria dostal 18 mesiacov väzenia (odsedel 9) a bol degradovaný. Bez ohľadu na názory na dĺžku trestu je princíp neprehliadnuteľný:
Demokratický štát, riadený zákonom, potrestal vlastného vojaka za zabitie zneškodneného teroristu.
Izrael tak urobil nie kvôli medzinárodnému tlaku, ale preto, že jeho vlastný právny a morálny systém to vyžadoval.
Salah Ibrahim Ahmad Mugdad: vrah oslavovaný ako hrdina
Porovnajme to teraz s príbehom Salaha Ibrahima Ahmada Mugdada, člena Fatahu zo Západného brehu. Ten dňa 14. júna 1993 na smrť ubil 72-ročného izraelského nočného strážnika Israela Tenenbauma železnou tyčou v meste Netanya. V Izraeli dostal trest doživotia za vraždu. V roku 2013, ako gesto dobrej vôle počas mierových rokovaní, Izrael prepustil 26 dlhodobo väznených Palestínčanov. Mnohí mali „na rukách krv“ a Mugdad bol jedným z nich.
To, čo ho čakalo v Ramalláhu, nebol hanlivý tichý návrat ani odsúdenie. Bola to bujará oslava. On a ďalší prepustení väzni boli dopravení do prezidentského komplexu Muqata k prezidentovi Mahmúdovi Abbásovi, vítaní ako národní hrdinovia, nosení na pleciach, ospevovaní a filmovaní nadšenými davmi. Palestínska samospráva (PA) ich označila za „bojovníkov za slobodu“, plagáty s ich tvárami zdobili ulice palestínskych miest a na ich počesť sa v uliciach rozdávali sladkosti.
V rámci systému platieb PA pre „mučeníkov a väzňov“ — často nazývaného „pay-for-slay“
mali Mugdad a jeho rodina tiež nárok na mesačný príspevok zhruba 3000 USD a ďalšie sociálne výhody a čestné postavenie v spoločnosti.
Toto nie je výnimka. Je to systém.
Čo tieto dva príbehy odhaľujú
Je lákavé — najmä pre vzdialených pozorovateľov — zjednodušiť konflikt na falošnú symetriu: „obe strany zabíjajú“. Áno, násilie existuje na oboch stranách. No reakcia na toto násilie sa nedá porovnať.
Model Izraela
vyšetrovanie vlastných pochybení
trestnoprávna zodpovednosť pre vojakov aj civilov
fungovanie v rámci domáceho aj medzinárodného práva
verejná diskusia o etike a pravidlách boja
potrestanie porušení, aj keď je to nepopulárne
Model Palestínskej samosprávy
oslavovanie páchateľov vrážd
oficiálne ceremónie na ich počesť
vysoké mesačné platby pre odsúdených vrahov
výchova mládeže k obdivu násilia
zakomponovanie vraždy do politickej identity
Toto nie sú paralelné spoločnosti.
Sú to dva úplne odlišné morálne vesmíry.
Nerozmerná nerovnováha, ktorú treba pomenovať
Prípad Elora Azariu ukazuje spoločnosť, ktorá dodržiava pravidlá — aj vo vojne, aj proti nepriateľovi. Prípad Salaha Ibrahima Ahmada Mugdada ukazuje spoločnosť, ktorá naopak odmeňuje vraždu, finančne aj symbolicky.
Tento kontrast nie je jemný. Je ohromujúci.
Jedna strana potrestá vlastného vojaka za zabitie teroristu.
Druhá oslavuje vraha, ktorý umlátil na smrť staršieho civilistu.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
