Keď 7. októbra 2023 prebiehal brutálny stredoveký masaker nevinných civilistov, neboli tieto zverstvá páchané iba radikálnymi psychopatmi z radov Hamasu či Islamského džihádu. Existuje množstvo zdokumentovaných prípadov – videí, fotografií a svedectiev – že na rabovaní, únosoch a vraždení sa podieľali aj civilisti mimo oficiálnych bojových jednotiek. Hojne a s nadšením sa k nim pridali tisíce ďalších, dnes označovaných za „nevinných civilistov“. Vraždili, znásilňovali, unášali a lúpili a extaticky sa z toho radovali spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi.
A tí, ktorí sa v ten deň nedostali cez roztrhané ploty včas, alebo zostali doma, aspoň nadšene oslavovali v uliciach Gazy, Chán Júnisu a ďalších miest. Prevolávali slávu džihádu, smrť sionistom a rozdávali okoloidúcim sladkosti, zatiaľ čo ich spoluobčania promenádovali po uliciach v ukradnutých autách, na korbách ktorých krvácali polomŕtve znásilnené dievčatá – ešte pred pár hodinami oslavujúce život a mier na hudobnom festivale.
Žijú v Gaze aj ľudia, ktorým sa toto barbarské násilie prieči? Určite áno. Je však otázkou, koľko ich je, či sú iba v menšine a prečo sú takí neviditeľní. Realitu totiž formuje predovšetkým aktívna podpora násilia, ktorá bola 7. októbra viditeľná naplno.
Do akej miery nesú obyvatelia Gazy kolektívnu zodpovednosť za to, že im desaťročia vládne teroristická organizácia? Do akej miery nesú kolektívnu zodpovednosť za svoju vražednú nenávisť voči Židom? A do akej miery nesú vinu za to, čo sa stalo 7. októbra? Nie je správne všetko hodiť iba na Hamas a tváriť sa, že ide o izolovanú skupinu zlých ľudí v prostredí plnom nevinných a mierumilovných civilistov. To jednoducho nie je pravda.
To, že sú desaťročia systematicky vymývaní nenávistnou propagandou, sponzorovanou aj z európskych peňazí, nie je ospravedlnenie. V lepšom prípade ide o vysvetlenie, možno dokonca o priťažujúcu okolnosť. Spoločnosť, rovnako ako každý jednotlivec, nesie istú mieru zodpovednosti za svoje činy a ich dôsledky.
Kolektívna zodpovednosť pritom nie je to isté ako kolektívna vina a už vôbec nie kolektívny trest. Je to pomenovanie reality, že spoločnosť ako celok vytvára a udržiava prostredie, z ktorého vyrastajú zverstvá. Tak ako nemeckí občania niesli zodpovednosť za nacistický režim, ako Japonci niesli zodpovednosť za svoju imperiálnu vládu, ako Rusi nesú zodpovednosť za Putinov režim, ako Američania nesú zodpovednosť za dôsledky Trumpovej administratívy a – bohužiaľ – tak ako aj Izrael nesie zodpovednosť za svoju vládu, tak aj obyvatelia Gazy nesú zodpovednosť za to, čo sa odohralo 7. októbra.
Právo síce odmieta kolektívnu vinu a trvá na individuálnej zodpovednosti, ale dejiny ukazujú, že spoločnosti ako celky platia cenu za ideológie, ktoré podporujú alebo mlčky tolerujú. Popierať túto realitu znamená bagatelizovať korene násilia a pripraviť pôdu pre jeho opakovanie. A práve Gaza a Palestínčania ako celok sú toho krutým dôkazom. Desaťročia dookola opakujú ten istý scenár – scenár násilia, teroru a nenávisti – a situácia sa nemení, už vôbec nie pozitívnym smerom. Pokiaľ sa spoločnosť jasne nepostaví proti násiliu a teroru, nič sa nezmení k lepšiemu. A ak namiesto toho bude násilie podporovať, oslavovať alebo aspoň bagatelizovať, potom si musí priznať, že nesie kolektívnu vinu za dôsledky, ktoré jej to nevyhnutne prinesie.
Kolektívna zodpovednosť v tomto zmysle nie je morálny verdikt, ale konštatovanie reality: následky postihujú celú spoločnosť bez ohľadu na to, kto aktívne podporoval režim a kto nie – tak ako všetci Slováci znášajú dôsledky vládnych rozhodnutí, nie iba voliči vládnej strany.
Je to ako na domovej schôdzi: keď si väčšina odhlasuje demontáž strechy, v zime bude snežiť na všetkých, nielen na tých, čo hlasovali za.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
