Prvýkrát som sa rozhodla postaviť sa k ceste a vytrčiť palec šesť rokov dozadu. Bolo to s o rok mladšou sesternicou. Prázdniny boli dlhé, my sme nevedeli, čo so sebou, nemali sme peniaze a kamarátov sme mali v inom meste (to je tak, keď na strednú školu a všetky krúžky chodíte do iného okresu). Vtedy bolo pre nás stopovanie možnosťou, ako ušetriť na kofolu, kávu a cookies. A vlastne, aby som bola úprimná, na pivo a cigarety.
Vtedy bolo stopovanie pre nás nutnosťou. Nerozprávali sme sa so šoférmi, nevedeli sme o čom. Chceli sme čo najskôr byť na mieste a hanbili sme sa za to, že stopujeme. Hlavne, že sme ušetrili.
Dnes je však všetko inak.
Viete, často sa smejem, že ma rodičia nemali nikdy pustiť ďalej ako na ihrisko pod panelákom. Naučila som sa preskakovať ploty, rozširovať hranice svojho sveta a objavila som čaro skúmania nových vecí. Avšak v mojom svete vždy chýbali peniaze a každý mi hovoril, že bez nich sa cestovať nedá.
Tri roky dozadu som prvýkrát sama sebe dokázala, že peniaze sú len umelé obmedzenie, dobrí ľudia stále existujú a sloboda je ten najkrajší pocit na svete. Bolo to, keď ma spolužiak zobral stopom k Atlantickému oceánu.
Jeden z najkrajších pocitov, ktoré poznám, zažívam na ceste. Keď stojíme niekde na výpadovke či na ceste mimo akejkoľvek obce alebo niekde na odpočívadle. Na mieste, ktoré je prechodne naším útočiskom, kade všetko ostatné len prefrčí a my môžeme slobodne ležať na obrubníku, kričať, spievať, tancovať a rozprávať hlúposti. Keď si môžeme naplno a nadivoko užiť ten pocit, aké to je byť mimo civilizácie. Keď viem, že ma čas netlačí. Ak nestopnem dnes, nevadí. Zaleziem niekam, postavím stan a skúsim šťastie zajtra.
Vďaka stopovaniu sa mi za ostatné tri roky podarilo objavovať krajiny z takého uhla, ako by sa mi nepodarilo, ani keby som mala po vreckách milióny. Prenocovanie v domčeku 88 ročnej babičky na nórskom vidieku alebo u marockého učiteľa v Le Mans. Šialený pobyt s motorkármi pri Oslo, ešte šialenejšia cesta s izraleským študentom z Oslo do Bergenu. Turecká večera s Turkami pri kamióne či zavedenie do reštaurácie v srbskom Čačaku a trenóvanie si svojej slovensko-srbčiny na každom kroku. A to je len zlomok toho nevypovedateľného, čo ma tak tiahne na cesty. Tie príbehy ľudí za volantom, o ktoré sa podelia, názory, ku ktorým sa len tak ľahko nedostať a životné postrehy. Spoznávanie krajiny cez miestnych, nie cez delegátov.
Nech to znie akokoľvek naivne a idealisticky, pravdou však je, že cestovanie stopom mi otvorilo oči. Naučilo ma prekonávať hranice, nedbať na obmedzenia a hľadať riešenia napriek minimálnym dostupným prostriedkom. Naučilo ma nečakať na príležitosti a vytvárať si ich sama. Naučilo ma obozretnosti pri ľuďoch, avšak i dôvere. Ukázalo mi ľudí, tých najlepších ľudí na svete. Tých nápomocných, otvorených, šialených, čo sa podelia o pár hodín svojho života s neznámym človekom.
Napriek tomu, že mám vo vrecku minimum, tak sa mi za posledné tri roky podarilo navštíviť a zažiť Francúzsko, Švédsko, Nórsko, Maďarsko, Srbsko, Čiernu Horu a Bosnu a Herzegovinu. (týmto by som chcela poďakovať - mám nostalgickú Miss ďakovačku - aj komunite ľudí na stránke CouchSurfing, ktorej som aktívnym členom a vďaka ktorej som zažila ešte viac, ako je len možné vypovedať).
Ale najviac zo všetkého chcem poďakovať všetkým tým šoférom, ktorí pomáhajú stopárom. Aj keď to možno nevyzerá, že by sme boli v núdzi. Vy nám však pomáhate uskutočniť náš sen o poznávaní. A už teraz viem, že ak by sa mi nejakým nešťastím na účet dostali milióny, tých úžasných chvíľ na ceste plných slobody sa len tak nevzdám.
A áno, som dievča, som dcéra, som nekomformná, naivná, raz ma niekto znásilní, zabije a rozštvrtí a neviem sa ubrániť. Ďakujem za strachovanie sa.
