V Laponsku som sa naučila niečomu, čomu som nikdy predtým veľmi nevenovala pozornosť. Naučila som sa vnímať čas. Každé ráno pozerám, koľko nám to bude trvať deň (dnes je to 18 hod 14 min), už mám dokonca presne vypočítané, čomu mám koľko času venovať zrána, aby som stíhala všetko tak, ako mám, keďže všade chodím peši. A nie sú to 10 min vzdialenosti. Používam hodinky, vec, ktorej som predtým nevenovala pozornosť, pretože sa mi stačilo pozrieť na oblohu. Keď je teraz však stále svetlo (a predtým bola takmer furt tma), nič iné mi neostáva. V podstate som to nemala v pláne, keď ma však v orientačnom týždni vystrašili vetou "Fíni chodia všade načas!", povedala som si "Nuž, keď chceš s vlkmi žiť, musíš s nimi vyť. Koniec hodinovým meškaniam, Romana."