Ono je to vždy tak. Začnete niekomu hovoriť o tom, ako ste sa niekde mali a podobne, on sa tvári, že vás počúva a potom zistíte, že ho vlastne zaujímajú len negatíva vášho zážitku. A tvárte sa ako chcete, že to tak nie je. Je to tak. To len preto, aby ste nejak nakŕmili svoju závisť, že vy ste neboli. Tak nech sa páči, negatíva si povedzme hneď.
Že Turek, ktorý ma viezol v kamióne, mi ponúkal sex, to sa ešte dá predýchať. Ale že iný Turek, ktorý mal tak 60 a vyzeral ako ten najdôveryhodnejší Turek na svete (odteraz pre mňa ani najdôveryhodnejší Turek na svete nie je dôveryhodný človek), sa rozhodol ma o druhej v noci masírovať a líhať si ku mne, tak to mi trikrát milé nebolo. Ale aspoň hlasivky som si precvičila.
A osol mi takmer odhryzol prst. A vlastne ruku. Poznáte to. Ponúkni oslovi prst, odhryzne ti ruku. Ale svojím spôsobom to bolo milé.
A ak rátate ako negatívum aj to, že som sa niekedy aj tri dni nesprchovala, tak fajn, rátajte. Mne je to jedno, dokonca mám niekedy zo smradu slobodný pocit. Poznáte to. Ležíte doma, viete, že najbližšie tri dni nikam nemusíte a len si užívate svoju špinu, mastnotu, smrad a lenivosť. A ak nepoznáte.... vaša škoda.
Nemá zmysel opisovať každý detail cesty. Vyratúvať s koľkými ľuďmi sme sa viezli. Písať, kde všade sme spali, čo sme navštívili a čo sme videli. To vlastne ani svojím spôsobom nebol cieľ mojej cesty. Ja som potrebovala únik, rozhovory, nové myšlienky, nové obzory, pocítiť absolútnu ľahkosť, keď viem, že nemusím bežať na žiaden spoj. A keď viem, že stretnem len milých ľudí. Lebo len milí ľudia pomáhajú.
Viete, je naozaj zvláštne jeden deň pozorovať západ Slnka na brehu oceána pri Bordeaux a ďalší deň si ho vychutnávať z auta pri Paríži (hrdo vyhlasujem, že som šťastný turista, ktorý bol v Paríži, dal si masáž na Champs Elysées a nevidel Louvre, Centre Georges Pompidou, Notre Dame či iné škaredé budovy. Ale som šťastný tulák, ktorý videl malé deti kopať loptu ľuďom do okien len preto, aby ich nasrali a prinútili ich kričať. Ľudský bezvýznamný hnev vie byť naozaj smiešny...)
Je zvláštne jeden deň prespať v stane niekde pri odpočívadle, ďalší deň v dome marockého prosfesora a ďalší deň sa už vítať so svojím kamarátom neďaleko Brestu.
Momentálne mi je hrozne ľúto, že nie som spontánne šialená pisateľka ako Jack Kerouac a nemôžem sa s vami podeliť o všetku tú šialenosť bytia, ktorá ma prepadala každú sekundu. Či som sa viezla v aute, či som si len tak ležala na betóne a čítala knihu alebo sa snažila umyť si vlasy v plážovej sprche. Je mi ľúto, že nemám slovnú zásobu dharmových tuláckych bláznov. Že som bola prinútená objaviť pominuteľnosť svojich vlastných myšlienok. Unikajú mi. Verím, že sa však dokážete preniesť ponad jednoduchosť slova a nájsť tam ten entuziazmus, ktorý v sebe udržiavam, nejdem spať, bojujem s únavou len preto, aby som si čo najdlhšie vychutnala akýsi nepopísateľný víťazný pocit šťastia alebo čoho to. Áno, víťazný, lebo som pokorila samú seba. Priznajte sa, kto z vás to dokázal?
Sama som v sebe otvorila obrovské množstvo otázok. Ako napríklad... čo znamená vysoká úroveň života? Prečo sú niektoré veci stratou času? Akého času? Čomu inému by ste ten čas venovali? Strach, strach, strach... k tomu mám úvahu až strach a stále nie je dokončená. A prosím, neodpovedajte na moje otázky. Nekazte čaro nevypovedaného, ktoré všetci cítia. Nehľadajte konkrétno.
Sme malí. Máme tri hlavy a len jedno oko, tam, na tej napravo. Naša existencia je krátkodobá. Okrem toho, že sme všetci rovnakého pohlavia, tak sme len piati a naša životnosť je 5 rokov. O všetkom sme boli upovedomení a súhlasili sme s tým. Možno päť rokov nebude stačiť na vyliečenie ľudskej hlúposti, ale isto sa nám asto podarí mierne zapustiť myšlienkové korene. Že vy, ľudia, ste všetci rovnakí vo svojej jedinečnosti. Že to my sa od vás líšime. Možno vás svojím príchodom vystrašíme k smrti. Možno sa začnete obviňovať navzájom, to sa na vás podobá. Ale možno tých niekoľko pár genocíd, ktoré krátkodobo spôsobíme, budú posledné. A možno ani tie nebudú potrebné. Dajte svojej budúcej ideovej slobode šancu.
A videli ste už niekedy nasraného yorkshira? Ja áno! Napadol ma na francúzskom odpočívadle.
A viac možno, keď sa vyspím z tejto otupenosti, ktorá ma núti vytláčať neexistujúce vyrážky. Už 30 hodín som nespala. Dobrú noc.
A pridala by som aj viac fotiek, lenže netuším ako :D
