Najskor som si uzivala krasy stvrte, kde byvam. Snazila som sa odnaucit usmevu, aby som nahodou nenabalila nejakeho moslima. Snazila som sa pochopit, ze nie kazda stvrt moze byt blizko centra. Ze nie kazdy, co zije v Londyne rozprava s britskym prizvukom, ktory som tolko chcela pochytit. A ze nie kazdeho mozem okomentovat, pretoze nikdy neviem, kedy tu narazim na Cechov alebo Slovakov.
Prva cesta do centra bola uzasna. Sedela som v autobuse, v usiach Parklife od Blur a tesila som sa z kazdej malickosti. Z kazdych mrkvacov, pasikavych triciek, konverziek a tasiek cez plece. Z kazdeho obrovskeho napisu SALE (ved som nejaky ten sporovlivy obcan slovensky). Z toho, ze mozem vsetkych pozorovat a pritom som nepozorovana. Z kazdeho opatovaneho usmevu, ked som sa usmievala na ludi na zastavke.
Robilo mi radost vedomie, ze kazdy je tu sam za seba. Ze sa mozem spolahnut len na seba a na svoje sily. Tesila ma predstava, ze aj ked sa budem po meste prechadzat tri hodiny, len s tazkostami stretnem niekoho znameho. Ze mozem vyzerat ako pposledny vandrak a nikto sa nad tym nepozastavi. Z nikoho netrapim.
No zrazu to prislo. Kde je moj skutocny bohemsky zivot? Kde su moje knihy, albumy, zapisniky, diskografie, vonne tycinky, dlhe rozhovory v jazz cafes, vona henny...? A najma, kde su moji priatelia? Sloboda je najkrajsia, ked sa mam o nu s kym delit. Ano, spoznala som novych ludi, ale nemozem ich nazvat priatelmi, to nie. Nemozem v cudzom jazyku predviest svoj zmysel pre humor, nemozem vytvarat slovne hracky, ako som na to zvyknuta v materinskom jazyku. Bojim sa kohokolvek cudzieho podpichnut, aby som ho neurazila.
A tak pomaly upadam do stereotypu. Do stereotypu, z ktoreho som sa chcela vymanit.
Ale udrziavam si optimizmus. Prva vyplata zachrani vela.
(Bohuzial na anglickych pocitacoch nie som ani pri najvacsom vypati sil schopna objavit slovensku klavesnicu.)
