reklama

Rady pre stopárov-cestovateľov (1)

V prvej časti si povieme, ako sa správať, pokiaľ zistíte, že šofér má v aute zbraň. Všetko na základe vlastných skúsenosti autorky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)
Obrázok blogu

Rozprávať o tom, aké je stopovanie skvelé, ako vás oslobodí, otvorí vám nové možnosti a vy sa vďaka nemu zoznámite s novými ľuďmi či spoznáte krajinu zo stránky, ktorá by vám ako bežnému turistovi ostala uzavretá, sa mi už nechce. Ak niekto chce stopovať, tak o tejto nepopierateľnej a najväčšej výhode stopovania vie. Ale stále mu môžu v hlave pulzovať otázky ohľadom možného nebezpečenstva, vecí, ktoré sa môžu prihodiť. A to môže svietiť ako jedna veľká červená stopka predtým, ako sa vydáte na cestu, poprípade nakoniec nevydáte vôbec. 

Je dobré si hneď uviesť, že to, že vás niekto znásilní, zabije, ubije, okradne alebo vám odreže uši, je omnoho nepravdepodobnejšie ako to, že sa ten človek vybúra.

A to, že sa ten človek vybúra, je rovnako pravdepodobné ako to, že havarujete v aute, ktoré šoféruje niekto, koho poznáte.

Ale nebezpečné situácie môžu nastať kedykoľvek a keďže som si ich už pár prežila, tak si dovolím zo svojho pohľadu vám dať nejaké rady.

Som Romana, stopom som prešla približne 7000 km a idem vám o tom niečo povedať :)

Ak sa pýtate, prečo hneď na úvod uvádzam jednu z tých najhorších možností, tak to preto, aby sme to najhoršie jednoducho mali hneď za sebou. A ak vás od stopovania neodradí fakt, že šofér tú zbraň naozaj môže mať, tak potom sa vám bude omnoho ľahšie prekúsavať jednoduchšími problémami.

Veľakrát som sa po tomto lete pýtala samej seba, ako je možné, že som neskončila ako nejaká k*rva pre gangsterov v Oslo, poprípade ako obeť prestrelky alebo znásilnená niekde v kríčkoch po romantickej jazde na Harlejke? Znie to všetko tak nepravdepodobne? Ale všetko sa mohlo reálne stať.

Cestou zo švédskeho Göteborgu smerom na Nórsko sme stopli ošúchané Volvo. Klasické auto každého druhého Švéda. Za volantom potetovaný postarší pán, image každého druhého obyvateľa Göteborgu, mesta, kde sa sústredí najviac metalových kapiel vo Švédsku. Nič nezvyčajné a keďže sme obidve mali pri sebe slzák, tak sme nemali problém nastúpiť.

Avšak už po rýchlej polhodinke som si uvedomila, že asi nebude všetko len tak. Neustále pozvánky do Oslo (nemali sme Oslo v pláne, chceli sme ísť rovno do Bergenu - západné pobrežie Nórska, bývalé hlavné mesto a druhé najväčšie), ukazovanie fotiek motorky, jachty, bývalej ceckatej blonďatej priateľky a zaplatenie obeda (ok, to posledné mi nevadilo a nebolo divné, to šoféri zvyknú pre stopára urobiť). 
Po prejdení hraníc a zázračnej vete šoféra:
"Som rád, že nás policajti nezastavili, mám totižto v aute zbraň," som zistila, že že ono to asi fakt nie je len tak.

Tu nastáva zlomová situácia. Mohla som začať kričať, okamžite vytiahnuť slzný sprej a vyhrážať sa, že ak nás nevysadí, tak ho použijem - našťastie nie som debil a v uzavretom priestore by som to nespravila. Mohla som začať hystericky revať, kopať ho, poprípade z nejakého dôvodu zobrať volant a tváriť sa, že som pánom situácie.

Nespravila som však ani jedno z toho. Potichu som preglga a prestala som sa s ním rozprávať. Oznámil mi predsa sám od seba, že tú zbraň v aute má, žiadno sa mi ňou nevyhrážal a možno chce len strieľať zajace. (ok, to som si nemyslela)
V každom prípade padla ďalšia zázračná veta:
"Vyľakal som ťa? Nemusíš sa báť, ja mám veľmi rád ľudí. Len proste tých, čo nemám rád, tak..."

Ako isto došlo aj vám, pán bol jednoduchší, rád sa cítil silným a dôležitým, ale rád pomáhal ľuďom, aj keď to tak vyzerať nemusí. Jediné, čo sa odo mňa očakávalo, bolo správať sa milo, nehádať sa, nedávať mu rozumy a neprotestovať. 

Takže keď povedal, že predtým, ako nás odvezie na výpadovku, sa musí zastaviť u seba doma a my spolu s ním, však isto sa budeme chcieť osprchovať, pozrieť si maily a prezliecť sa (ja som si prekladala v hlave: vyčistiť orgány, dať posledné zbohom a navliecť na seba nejaké podväzky, ktoré má isto doma v zásobe), tak som nepovedala nie - typ, ktorý je rád, že má peniaze a môže to ukázať druhým napríklad tak, že im bude platiť útraty v Oslo, len aby pomohol.

Výsledok bol taký, že sme u neho a jeho spolubývajúceho (bývalý člen nórskeho tajného komanda, 25 rokov) ostali 4 dni. Na poznámke, že sú z motorkárskeho gangu, sme sa len dementne zasmiali a predstavili sme si ľudí typu ZZ Top, ako sa vozia na starej Yamahe a počúvajú Kabát.

Jednoducho povedané, nevedomosť niekedy zachraňuje. Ktovie, ako by sme reagovali, keby sme boli vedeli, že motorkárske gangy sú v Nórsku tými najnebezpečnejšími. A Bandidos MC, s ktorými sme bývali, majú neustále prestrelky s Hell´s Angles (prestelka sa konala dva dni po našom odchode). Že ich taktiky na naháňanie nových členov sú také, že zo začiatku sú milí, nápomocní a potom si pýtajú naspäť nejaké malé kriminálne služby... a v Nórsku sa nerozlišuje medzi pohlaviami nejak extra, žiadne slabšie pohlavie.

Zhrnuté a podčiarknuté: akonáhle si uvedomili, že nič nevieme o motorkárskych gangoch v Nórsku, tak ostali len milými a nápomocnými.

Nehovorím, že zavretá huba je vždy správnym riešením. Treba mať nos na odhadnutie človeka a situácie a treba vedieť, čo si môžete a nemôžete dovoliť. Samozrejme by toto asi neplatilo na nejakého psychopata, ktorý tú zbraň jednoducho vytiahne, usmeje sa a odbachne vás. Ale na druhú stranu, koľko psychopatov sa premáva po ceste, hľadajúc stopárov, ktorých budú môcť z dlhej chvíle strieľať? Väčšinou, ak narazíte na niekoho nebezpečného, tak je to typ človeka, ktorý vám pomôže, možno z neho niečo vykĺzne a vy musíte jednoznačne dať najavo, že aj tak nechápete, o čo ide. Napríklad hádať sa s nacistickým šoférom o tom, že rasizmus a násilie nie je dobré, asi nebude správnym krokom. 

Pri psychopatovi vám nepomôže nič, ale pri určitých typoch nebezpečných ľudí vám pomôže predstierať nevedomosť - poprípade vedomosť naozaj nemať.

Ak však budete cítiť/vidieť, že by šofér nemusel byť taký typ, ako tu vyššie spomínaný, nezabudnite, že VŽDY máte právo a možnosť kedykoľvek požiadať o to, aby ste vystúpili.

Romana Dériková

Romana Dériková

Bloger 
  • Počet článkov:  68
  •  | 
  • Páči sa:  0x

moja mama hovorí, že sa lesknem ako koňovi gule.sedlák v meste. študent. barista. čašníčka. učiteľka angličtiny v nízkoprahu armády spásy. dobrovoľník v sociálnych službách. nehorázne sarkastický trúd. náhodný cestovateľ, stopovateľ. a sem tam o tom všetkom rada niečo zdelím. Zoznam autorových rubrík:  rmn the cestovateľIsn´t this ironic?Romanka kuchtíStretla som...Zápisky z frontovCítimLondonThis is musicNezaradenéPoézia

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu