Rady pre stopárov-cestovateľov (4)

Zhrniem to hneď na začiatku. Stratila som sa v Stockholme, v Bergene, za Parížom, v Londýne, v Eindhovene a tým, že sa dokážem stratiť aj v meste, v ktorom bývam, sa asi radšej chváliť nejdem. Inde som sa nestratila len vďaka tomu, že tam bol niekto, kto ma dokázal navigovať.

Avšak otázkou stále ostáva. Čo robiť: keď sa stratíte? 
Odpoveď je viac než jednoduchá. 
Užite si to!

Možno si poviete, že "hahá! veď nie som debil, vezmem mapu a nie je možné, aby som sa na ceste stratil!". Ja vám na to poviem, že "hahá! keď si vezmete nejakú mapu celého Francúzska a zamotáte sa niekde v mini pidi dedinách či okrajových častiach Paríža a ani len netušíte po ktorých mini pidi cestách sa dostanete na výpadovku, tak vám žiadna mapa nepomôže."

Blížime sa k časti -rmn zmätene vystupuje z parížskeho RER, v hlave má veľkú dôveru vo svojho kamaráta spolucestovateľa a jeho orientačný zmysel a po vete "pojď Romanko, vemem to vpravo," sa poslušne otočí doľava-. Našťastie je toto časť cesty, kde sme nezablúdili kvôli mne a ja sa vďaka tomu cítim super. Je to časť cesty, na ktorej sme zistili, že nepoznáme jediný názov, mapa nám nepomôže ani za fň a že vlastne tak nejak sme úplne zmätení. Tak čo sme mali robiť? Proste sme začali kráčať. 

Obrovské a ťažké bágle na chrbte, stan, spacáky, posledné zásoby vody a ide sa. Jedna dedina. Druhá dedina. Tretia dedina. Jedna slepá ulica. Ďalšia slepá ulica. Začína sa stmievať. Postavíme si stan niekde medzi stromami (rmn nestavala, rmn bola unavená a dirigovala s vajglom v hube a domácim kalvadosom v ruke) a na ďalší deň to skúšame znova. Jedna dedina. Ďalšia dedina.


OSLÍKY!!!!

Nakoniec sme začali zmätene krúžiť na kruhovom objazde, až konečne prešlo auto naokolo, ktoré sme hneď stopli a milá teta s detiskami vzadu bola okamžite ochotná nám pomôcť. A my sme sa vytešovali z toho, že sme videli celkom pekný francúzsky vidiek, koníky, oslíky a nečakane sme si predĺžili cestu.

Čo vám chcem povedať, je totižto to, že začať stresovať a panikáriť a hysterčiť skutočne nemá zmysel. Nie ste nikde v hlbokom lese, kde nie je civilizácia a nemá vám kto pomôcť. A máte predsa hubu, no nie? Tak sa tešte z nečakaných zážitkov!

V meste je to už trochu iná situácia. Som militantný presadzovateľ objavovania mesta skrze stratenie sa! Žiadne behanie po pamiatkach či sledovanie plániku mesta z turistinfa. Jednoducho sa vedome a tešivo stratiť. (Mojich kamarátov, čo ma sprevádzali po Budapešti, som nútila, aby sme sa stratili, lebo inak nebudem mať z toho mesta takú radosť, akú by som chcela. Posledný deň sa im to fakt podarilo, čo je úspech, keďže tam obidvaja žijú. Túžba stratiť sa je zaručene nákazlivá! :) )

Najkrajšie stratenie sa mi podarilo v Stockholme. Bez telefónu, bez znalosti mena slečny, u ktorej sme bývali, bez jedinej švédskej koruny, vybavená jedine svojím orientačným nezmyslom, som sa proste stratila. Kráčala som s kamarátkami po meste a zrazu som zabočila, zabočila a ešte raz zabočila a už som nevedela, kde sú ony a už vôbec som nevedela, kde som ja. Hurá!

Ako inak by som sa dostala na koncert jazzového bigbandu v parku? Či na švédsku svadbu? Dostať sa do takých uličiek a štvrtí, kade ledva kráčali domáci a nieto turisti? Päť hodín vytrvalého a nadšeného blúdenia mestom.

Pokiaľ nie ste až takým debilom a zapamätáte si minimálne to, že do centra sa asi dostanete podľa šípiek ukazujúce cestu a viete, že metrom sa dá jazdiť načierno, tak máte vyhraté. A o to viac, pokiaľ si pamätáte zástavku, kde máte vystúpiť (bola som naozaj legálne stratená, keď som vedela, kde mám vystúpiť z metra?). Alebo proste stačí mať hubu a pýtať sa.
(potom ma čakalo ešte dvojhodinové blúdenie po komplexe intrákov, pretože som netušila, kde to vlastne spím, až kým som náhodne nenarazila na onú slečnu, u ktorej sme spali. Týmto sa chcem ešte raz poďakovať Mone, milej Somálčanke, s ktorou som sa počas blúdenia po intrákoch zoznámila a ona so mnou ochotne blúdila tiež)


Hor sa do strácania!