Spomínam si, ako som po prvom koncerte tejto mojej žijúcej legendy v našich končinách (Praha, 2003), o ktorom som dychtivo čítala všetky dostupné články, zahlásila, že na ich najbližší koncert na sto percent pôjdem, nech sa deje, čo chce. Stalo sa. Ani neviem ako, v rukách som držala dve vstupenky na United Islands Of Prague, jednu som s úsmevom podala sesternici, ktorá si myslela, že si z nej robím srandu a potom som len denno denne počúvala stále dokola ich albumy.
Z festivalu sme nakoniec urobili menší rodinný výlet. Do auta nasadám ja, moji rodičia, sesternica a jej mama. Staršia generácia si užívala krásy Prahy, zatiaľ čo my sme si užívali náš prvý festival. Drahé pivo, veľa ľudí a smrad leta (rozumej potu). Tak na nás pôsobil prvý deň. S iskrou v očiach spomíname na Jazzékiel, Tita & Tarantulu (prečo sme len nevyšli na pódium, keď nás volal??), Support Lesbiens (naozaj sme my, dve Slovenky, roztancovali dav), Fishbone (tak neskoro v noci skákať na ska? po dlhom náročnom dni?) a napríklad aj 100 zvířat (to sme už naozaj len zmorené sedeli na zemi a pospevovali, že "tohle je refrééééééén...a zase refrééééén....refréééén").
Ďalší deň sme sa rozhodli oželieť prvé kapely a namiesto toho sa poprechádzať po Prahe. Okrem toho, že som rodinu presvedčila na návštevu Kafkovho múzea, kde som si kúpila Zámok po francúzsky (prečo to musí byť tak ťažké na čítanie, najmä v inom jazyku?), tak sa nám podaril skutočne husársky kúsok.
Na prechode stretnúť Stephena Olsdala (basa, vokály) a odfotiť sa s ním. Rozlúčil sa s nami múdrou vetou: "Nauč svojich rodičov slušnosti." Zabudla som totiž pripomenúť, že on k nám prišiel sám a to len preto, aby upozornil mojich rodičov na to, že je neslušné niekoho fotiť, pokiaľ sa ho na to skôr neopýtajú. Vtedy som sa hanbila ako pes, teraz za ich nekonečnú "drzosť" ďakujem.
A je to tu. Blíži sa večer. Akurát sme si stihli pohopsať na Southpaw, sklamane odísť z Khoiby (chcelo by to viac spontánnosti...), zjesť klobásku a pobadať, že pod hlavným stageom sa to už napĺňa, napriek tomu, že do Placeba ďaleko. Tak sme sa teda, zásobené praclíkmi od sponzora, natlačili do davu, druhá rada od pódia, krásne v strede, usadili na zem a čakali. Čakanie nám oživili Gaia Mesiah (to sa naozaj nedalo sedieť.... speváčka sa horlivo delila o svoju energiu), nejaká bieloruská kapelka (Neviemkto továááriš... jedenásť rokov existencie, jedenásť rokov hrania bez povolenia... nadšení fanúšikovia skákajúci s bieloruskou vlajkou, spievajúci všetky skladby a kričiaci za celý dav) a nakoniec Cocotte minute (skutočne neuveriteľne vtipné zvoliť si Parný hrniec ako názov len preto, že to pripomína vulgarizmus...). Tu sa musím pozastaviť. Buď organizátori chceli vygrádovať netrpezlivosť fanúšikov Placeba zvolením skutočne ZLEJ kapely alebo považovali CM za kvalitných. Úprimne dúfam, že tá prvá možnosť je správna. Nuž čo, aspoň sme si všetci precvičili hlasivky vykrikovaním hesiel typu: Už stačí,nie? Placebo! Placebo! No tak, skončite už... Ja som sa len smiala a tešila sa z toho, že nie som jediný nenadšenec touto kapelou.
Začala sa zvukovka Placeba. Dav je vo vare, všetci nadskakujú, aby sa nadýchli aj niečoho iného ako je závan potu. Ozývajú sa popevky chronicky známych singlov. Toto trvá hodinu. Keď vtom zhasnú svetlá, prestane znieť hudba z reproduktorov a na pódium začnú vychádzať členovia kapely: Steve Hewitt (bicie, perkusie), Stephen Olsdal, prvý pomocný hudobník, za ním druhý....a chvíľu nikto. Zrazu sa objaví nízka postavička, celá v čiernom, chytí gitaru do rúk a mieri k mikrofónu. V dave sa strhne skutočná hystéria. Sesternica na mňa pomaly padla, ľudia kričali a ja ani len neviem opísať, čo som cítila pri pohľade na Briana Molka. Vždy som si myslela, že nie som hysterická fanynka, ale tento koncert mi to nadobro vyvrátil. (Mimochodom si to začínam myslieť znova, tak uvidím, ako sa budem správať zajtra).
Koncert odštartovala skladba Infra-Red, potom nasledovalo Meds, následne veľa iných skladieb, ktoré publikum poctivo odspievalo s kapelou. Koncerty Placeba sú známe kvalitou zvuku, nezvyčajne prevedenými skladbami, obrovskou energiou a chémiou medzi publikom a kapelou. Tento koncert nebol výnimkou a my všetci, čo sme tam boli, sme si užili, po troch prídavkoch, hodinu a trištvrte energických výbojov. Dokonca sme ako prví mali možnosť počuť novú verziu 36 degrees. A to som si myslela, že tá skladba môže existovať len v rýchlej podobe...
Stručne? Žiadne divadlo, žiadna pretvárka, kontakt s publikom, svojská šou na pódiu, krásne zvládnutá hra na nástrojoch a nekonečné necelé dve hodiny extázy z hudby. Teším sa na zajtra.
