Mnoho ľudí, čo nesleduje jeho články v istom týždenníku si po skončení koncertu kládlo otázku, prečo sa toľko zaoberal šesťdesiatymi rokmi? Prečo medzi jednotlivými skladbami bola taká dlhá pauza venovaná prezentácii vtedajšej situácie na hudobnej scéne? Jeden známy sa dokonca vyjadril, že práve preto sa mu koncert nepáčil. A mne sa páčil zrovna z tohto dôvodu. Málokto dnes dokáže takou milou formou zaujať a zaviesť do čias, ktoré sú už dávno za nami. Komentár pred každou skladbou bol podľa mňa účinný, rovnako aj projekcia na plátne, ktorú som najskôr hodnotila ako rušivú. Práve vďaka nej som si zapamätala názvy pre mňa neznámych kapiel, čo mi umožnilo zohnať si ich nahrávky. Tento koncert mi otvoril oči, že najväčší rozmach britpopu nebol začiatkom 90. rokov, ako som si dovtedy naivne myslela. Môj hudobný svet sa zas o niečo rozšíril a ja som sa dostala možnosť sa do britpopu ponoriť ešte viac, ako doteraz.
Kvantá hovoreného slova nemusia byť na koncerte príťažou
Nedávno som sa ocitla na koncerte Laca Lučeniča v Považskej Bystrici. Teda, nie tak nedávno, skôr podnet na tento článok som dostala až teraz. Ako väčšina ľudí som tam mierila dúfajúc, že budú znieť najmä staré skladby Prúdov, poprípade jeho samostatná tvorba. Nestalo sa tak. A ja sa tomu veľmi teším.