S oneskorením sme rátali hneď, takže nás posunutie začiatku o jednu hodinu neprekvapilo vôbec. Ďuro Podmanický s niekým rozoberal nejakú blondínku z Banskej Bystricea zostava Vetroplachu sedela vonku na terase pri pivku. A my sme čakalipod reproduktormi, z ktorých dunel britpop na celú koncertnú "sálu". Zarážajúcejšie pre mňa boli všetky tie dievčatá, čo nevyzerali na viac ako 12 rokov, mali pírsing niekde na tvári a neodišli pred desiatou. No a kamarátku zas prekvapil nízky výskyt mužskej populácie.
O deviatej sme sa už zhrčili pod pódiom, chlapci z Cliché sa šli prezliecť do koncertných "kostýmov" (rozumej obleky), poslednýkrát skúšobne zabrnkali na gitarách a šou sa mohla začať. Úprimne ma potešilo, že živé vystúpenie neuberá na kvalite hlasu speváka a už vôbec nie jeho energii a charizme. Nebolo ho len plné pódium, on bol proste všade, kam mu pučiace oči dovideli. Ja som zas nemohla odtrhnúť zrak od zručných bubenníckych paličiek v rukách Tomáša Janečka. Niekedy som sa natoľko pozastavila vo svojom údive, že som zabudla tancovať, na čo ma upozornil až roztatárený dav, vrážajúci do mňa zo všetkých strán. Atmosféra bola výborná, škoda len, že predstava ďalšej koncertujúcej kapely ľuďom vyfúkla z hlavy myšlienku vytlieskať si aspoň dve skladby naviac (rada by som si naživo vypočula Aj tak vás môžem).
Vetroplach, nepopierateľne známejšia a mediálne prepieranejšia kapela ako Cliché, si taktiež najskôr museli doladiť nástroje a nastaviť hlasitosť na, podľa nich, vyhovujúcu úroveň. Takže nám zatiaľ z reproduktorov znova znela hudba. Teraz však publikum len tak apaticky nesedelo. Naopak, už vyhecované predchádzajúcim vystúpením, si pohopkávalo na parkete. Odišli všetky (veľmi) mladé opírsingované dievčatá a ich miesta zaujali noví ľudia, na prvý pohľad starší.
Absolútne ticho, ak teda nerátam hluk vychádzajúci z obecenstva, a vystúpenie Jozefa Vrábla pred mikrofón nám naznačili, že druhý koncert večera sa začína. Hrali o poznanie dlhšie ako Cliché, ale z môjho pohľadu mali s publikom menší kontakt. Ale fanúšikovia im to odpustili, pretože kvalitou boli tiež na veľmi vysokej úrovni, čo som ja osobne nečakala, keďže som ich predtým počula hrať v rádiu a hudobne sa mi to zdalo veľmi nekvalitné. Takže ma tentoraz príjemne prekvapili. Zahrali každý svoj doteraz vydaný singel a samozrejme veľa "neznámych" skladieb. Neznámych pre tých, čo nepočuli žiaden ich album. Pri skladbe Smej sa! jeden refrén dokonca odspieval Ďuro Podmanický. Publikum si vypýtalo tri skladby (ak ma pamäť neklame) naviac a celý koncert Vetroplach ukončili starou známou Video Killed The Radio Stars.
Bol to naozaj príjemný večer. Plný energie, pozitívnych emócií, zábavy a zabudnutia na sivosť všedných dní. Z Elefantu som odišla s túžbou zabezpečiť si najnovší album Cliché a prvý album Vetroplachu, s poznaním, že Ďuro Podmanický je, rovnako ako ja, fanúšikom Muse (celý večer, okrem vystúpenia, behal oblečený v ich tričku) a s vedomím, že pre mňa večer ešte nekončí. Čakala ma totižto ešte jeden a pol hodinová cesta z centra Martina do Vrútok, ktorú som našťastie aj s kamarátkou absolvovala bez ujmy na zdraví a teraz môžem písať tento článok.
