Odchlipnem si z kávy.
Opriem hlavu o čelo postele a zadívam sa na strop.
Chvíľu pozorujem jeho nepravidelné fľaky a zavriem oči.
Našla som ju náhodne. Hovorím jej "môj súkromný objav". Ale jednoznačne by to nebolo moje súkromné šťastie, keby som bola medzi tými piatimi šťastlivcami, čo prijmú.
Viem si to predstaviť. Najskôr by som päť minút skákala po byte, potom by som pretelefonovala celý paušál, vybehla by som na ulicu, odtiaľ do lesa, kde by som sa od radosti rozspievala. A možno by som sa ironicky rozosmiala asi ako keď mi povedali, že z maturitnej odpovede z francúzskeho jazyka mám jedna.
Potom by prišlo leto. Konečne by som ostala na Slovensku. Vybavím si brigádu vo svojej obľúbenej jazz café. Síce je v inom meste, ale keď tam môžem dochádzať päť rokov, tých pár mesiacov mi nič nespraví. Šla by som sa pozrieť na nejaké festivaly a klubové koncerty. S priateľmi by sme sa šli vyšantiť k vode. Nie na chlórované kúpaliská s naolejovanými machrami. Niekam na jazerá, najlepšie by bolo ísť stanovať. S gitarami a perkusiami. S maminou by som šla na túru do hôr alebo len tak na výlet do Prahy. So sesternicou by som si spravila stop výlet po Slovensku. Ani more by mi nechýbalo.
Znova si odchlipnem z kávy.
Započúvam sa do jazzových tónov ozývajúcich sa z reproduktorov.
Mám ja vôbec na to?
Ešteže ma mamina prehovorila, nech si dám prihlášku aj na inú školu.
A čo. Ak ma nevezmú, v septembri pôjdem do Londýna.
A ak ma vezmú len na tú druhú, tak v septembri pôjdem aj tak.
Odklad zas nie je tak nákladná záležitosť.
Dúfam.
Tie knihy na posteli určitým spôsobom strašia, iným spôsobom zas lákajú. Nikdy som neodolala pokušeniu otvoriť knihu. Ale predsa len... toto sú učebnice. A evokujú stres. A vôbec, prečo sa ja neviem učiť cez deň?
Asi je na čase odhodiť preč lenivosť, stres a strach a pustiť sa na cestu za svojím snom. Vy o mne ešte budete počuť!
