Bola to v podstate malá a svojím spôsobom bezvýznamná cesta do Brna. Na také tie malé a bezvýznamné konzultácie ohľadom prijímacích skúšok. Dúfala som, že budem znovu môcť prespať u kamaráta, čo bolo svojím spôsobom vlastne aj dohodnuté. Lenže zrazu deň pred odchodom a od neho žiadna správa. A tak mi bolo jasné, že to bude len jednodňová cesta. Nevadí, vravela som si, vystačím si predsa aj sama.
Prvý zádrheľ vo svojom pláne som objavila vlastne hneď na začiatku "výletu".
"Máte miestenku? Je mi ľúto, ale autobus je plný, treba mať miestenku."
Dobre. Chápem, keď sa ľudia v piatok vracajú. Ale prečo tam v piatok idú v obedňajších hodinách v takom počte, že treba mať miestenku? S druhým spojom som mala šťastie a bez problémov som sa dostala na Zvonařku.
Rozhliadnem sa. Áno, viem kde som, viem, kde približne nájdem MHD. Načo by som sa pýtala?
...asi desať minút som bezcieľne (lepšie povedané, mala som cieľ, ale netušila som, kde ho nájdem) blúdila v okolí Zvonařky a snažila sa nájsť zástavku električky. Vtom sa pri mne pristaví nejaký mlaďas a pýta pár drobných. Pokrútim hlavou, ale pre istotu sa ho spýtam na cestu. Keď zistí, že doteraz som len blúdila, začne sa smiať a v predklone sa ma opýta:
"Nač máš hubu???"
Avšak vysvetlí mi cestu (k zástavke, ktorá je o pár metrov ďalej) a veselo pokračuje svojím smerom.
Konečne som na Komenského námestí. Všade okolo mňa sa skláňajú vysoké budovy (no dobre, boli možno tri) a ja naozaj neviem, kam mám ísť. Spomeniem si na veselého mlaďasa a tak sa spýtam hneď prvej pani, čo kráča okolo mňa. Chvíľu sa točí na mieste, samu seba nahlas uisťuje, čo je kde, potom mi povie, že mi to nevie vysvetliť a nech teda idem s ňou, nakoniec rezignuje a spýta sa ďalšieho okoloidúceho.
"Hudební fakulta?" Muž vystrčí ruku a ukáže na budovu cez cestu rovno oproti nám. Poďakujem mu a ponáhľam sa tam. Veď bolo trištvrte na päť a konzultácie predsa končili o piatej!
Mala som šťastie. Milý ujo (dekan? profesor? rektor?) ma prijal, všetko mi objasnil, veselo sa so mnou porozprával a dokonca som mala nejasný pocit, že tá moja chaotickosť mu je aj celkom sympatická (myslíte si, že za to budem mať nejaké plus? :D ). Spolu sme vyšli z budovy, spýtal sa ma, či idem do mesta, lebo to je smerom, ktorým sa uberá on, avšak ja som mala iné plány.
"Ja sa tu ešte chvíľku pomotám."
"Tak se nám teda nestraťte!" pousmial sa a odišiel.
Pomotala som sa slušne. Po kníhkupectvách, sadla som si na kávu sama so sebou, prečítala nejakú tú tlač, prešla som sa po trhoch. A potom už len hor sa! naspäť na Zvonařku.
S príchodom prvého autobusu sa znova ukazuje najväčšia chyba môjho výletu.
"Potrebujete miestenku."
Je osem hodín večer. Som sama na Zvonařke. Zisťujem, kedy mi idú najbližšie autobusy. Pre istotu túto povinnosť naložím na plecia cez esemes aj mamine, s varovaním, že ak ďalší autobus, ktorý meškal už polhodinu, ma nenaberie, tak bude musieť po mňa nejak prísť autom.
"Ty sa modli! Ja mám vypité."
A tak mi bolo jasné, že žiadne auto sa konať nebude.
Príde ďalší autobus. Znova vraj potrebujem miestenku. Imaginárne si otrieskam hlavu o všetko naokolo a poberiem sa na stanicu zistiť, kedy mi ide ďalší autobus. Vybavená informáciami si pred staničnou budovou zapálim a nervózne prešľapujem z jednej nohy na druhú.
Pristaví sa pri mne mladá slečna a so zbožným pohľadom na môj práve dohárajúci filter si pýta cigaretu. Zapálim si teda ešte aj s ňou a pustíme sa do reči. Pracuje ako kozmetička, bola tam na nejakej Miss, či čo, teraz ide domov do Bratislavy, tiež mala na svojej ceste nejaké problémy (akurát, že si neviem spomenúť aké a aj tak v tej chvíli boli moje problémy pre mňa prvoradé), rozhodne sa ísť na informácie a tak idem s ňou znova. Zistím, že ten autobus naozaj ide vtedy, ako mi na informáciách povedali už predtým a jej ide autobus o tom istom čase, akurát, že do BA.
Prídeme na nástupište. Plné Cigáňov (mne sa slovo Róm naozaj nepáči, Cigáň znie tak krásne živelne :)) s nákupnými taškami, ktorí hlučne debatovali, pili pivo a fajčili. Dúfala som, že nepôjdu tým istým autobusom, čo ja. Bohužiaľ som sa nikdy nevedela modliť a tak po odchode autobusu do Bratislavy na nástupišti stáli stále a ja som vedela, ktorým smerom ich zavanie.
Znamenalo to pre mňa jedno. V autobuse bude miesto! Ach, ako veľmi som sa mýlila.
"Je mi ľúto, sme plní. Ale počkajte, možno pre vás niečo vymyslím."
Jedenásť hodín večer. Chce sa mi plakať z toho, aká som nezodpovedná a čo ak sa nedostanem domov? Našťastie ujo šofér na mňa milo mávne, predá mi lístok a pošle ma sadnúť si na miesto vedľa šoféra. Bola to najkrajšia cesta autobusom, akú som kedy absolvovala a to nepreháňam. Napriek tomu, že každú chvíľku chodili dopredu podnapití Cigáni s prosbami ("Šefkooo a veď nám daj fajčiarsku pauzu." "Šefoooo, ešte jedno pivo mi predaj"), napriek tomu, že som zaspávala únavou. Šofér bol nesmierne milý, konverzoval so mnou, smial sa na mojich chabých pokusoch o vtip a mňa priam nadnášalo od samej vďačnosti k nemu. Napokon som zaspala a takmer odkväcla na prevodovku.
Na štvrtkovú cestu do Brna už mám doma lístky na autobus a dokonca mám aj vybavené ubytovanie!
