U Paula som túžbu učiť sa prvýkrát pobadala v celkom skorých začiatkoch. Tento záujem prejavil, keď zistil, že niekedy sa neviem zdržať a svoje hysterické výkriky jednoducho nedržím v hlave, kým ich preložím, ale začnem z miesta jačať po slovensky. Našťastie sa moje jačanie týka iba chvíľ nadšenia, takže je doprevádzané tlieskaním a radostným nadhadzovaním sa a poskakovaním a nie zvraštenou tvárou a odutým výrazom.
Presne tak tomu bolo aj v tej chvíli. Sedeli sme v autobuse cestou do Oulu, pozerali von oknom, keď tu zrazu...
"Koníky!!!!" kričím ja a ukazujem na stádo.
"Koniky?" opakuje Paul.
"Koníky," utvrdzujem ho v tom, že počul správne a ponáram ho do tajov slovenčiny a vysvetľujem mu, čo to znamená. Paul si slovo zapamätal a šťastne ho sem tam počas cesty zopakoval, aby mi dal vedieť, že ho stále vie. Koniky.
Už celkom dobre ovládame zvieratká. Neučíme sa síce tak rýchlo, ako by som si priala, ale koniky, mačiči a psiček sú už klasickou súčasťou našej slovnej zásoby.
Táto jeho učenlivosť však má aj opačnú stránku. Niekedy sa pred ním prerieknem slovným spojením, pri ktorom by som bola najradšej, keby ho zrovna prepočul. Ako napríklad to ráno, keď mi zlomyseľne, v rámci svojho zlého zmyslu pre humor, fúkol do nosa svoj ranný dych a smial sa na tom, ako som zvraštila tvár a ospalecky som začala niečo hundrať, odstrkovať ho preč a pomedzi to zo mňa vyliezlo
"ty prasa."
Paul celý šťastný s úsmevom opakuje
"Ty praasaaa."
Odmietam mu to preložiť, tvárim sa, že som ho nepočula a Paul už pozná svoju celodennú pesničku
"Ty prasa. Ty prasa. Tyyyy praaasaaaa!"
Nuž, aspoň máme ďalšie zvieratko do zbierky.
A ja si aspoň trochu takto hasím svoju sem tam túžbu po dieťati a môžem sa viac sústrediť na svoje štúdium.
Snažila som sa ho naučiť aj nejaký ten jazykolam, presnejšie teda "šašo suší osušku". To však skončilo tak, že povedal šašo suší, uvedomil si, že povedal vlastne sushi, nadšene zdvihol ruky nad hlavu a tešil sa. No jo, deti.
