reklama

prudko investigatívna reportáž

Vždy som chcela robiť investigatívu. Už od mladého ranného mládí. Takže v 13 rokoch som sa rozhodla, že spravím reportáž o tom, aké to je, keď sa po ôsmich rokoch postavíte na kolieskové korčule. Takže som sa prestala korčuľovať.Niektorí by mohli povedať, že šlo o nejakú športovú retardáciu, či absolútnu lenivosť. Čo mohli! Oni sa do mňa skutočne navážali!Ale nie, drahí čitatelia, len a len VÁM!!! odhaľujem, že sa jednalo o moje rozhodnutie urobiť investigatívnu reportáž! A keďže 8 rokov i niečo ubehlo a dnes je skutočne nádherne, tak som sa vybrala splniť si svoju novinársku povinnosť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

vybavenie aktéra:
-jedny kolieskové korčule, najlepšie požičané, ešte lepšie s vykľajdanými kolieskami
-neustála potreba sa obzerať sprava doľava a kukať na vrcholky stromov
-potreba jačať od šťastia
-potreba jačať len tak
-požičaný batoh, aby ste mali kam odložiť kartičku poistenca, prípadne mobilný telefón
-magnet na retardov, nehody, postihov a amokových ľudí
-absolútna, ale neskutočná nepraktickosť
-schopnosť napodobňovať spôsob lyžiarskeho spomaľovania (ktoré na korčuliach bohužiaľ nejde uplatniť)

bilancia po:
počet TAKMER pádov: 1 (na križovatke)
počet videných padajúcich ľudí: 1 (HAHAHAHAHA)
počet pádov: 1 (HAHAHAHAHA)
počet odretých nôh: 2 (pravá i ľavá)
počet odretých rúk: 1 (pravá)
počet narazených rúk: 1 (pravá)
súčet odrenín: 7 (z toho 4 na vyššie spomínanej pravej ruke - to je tá napravo)
počet navštívených pohotovostí: 1
počet návštev pohotovostí sprevádzaných retardovaným rehotom: 1
počet videných zvieratiek: 3 (ľadový medveď, klokan, kačka)
počet behov po poli (v korčuliach): 1
počet dôvodov, prečo ten pád nebol mojou chybou, ktoré som vymyslela cestou domov: ∞ 

Takže čo sa vlastne stalo?

(musím odskočiť od klávesnice, zistila som, že mám kamienky v podprsenke :D 

ehm
súčet odrenín: 8 :D

+odkaz pre chlapov, ktorí vedia rozopnúť podprsenku jednou rukou: OBDIVUJEM VÁS!)

No čo sa stalo, no čo. Vyrýpala som sa jak kobyla :D

Ale neverili by ste, že existuje nejaká taká vec, ako Beh za život (som ignorant, ja také veci neviem). Ale hlavne! Že v tom mojom meste sa to koná práve vtedy, keď ja idem investigovať a práve na tej mojej trase!!!
A že aj chôdza v guči je beh. To ste vedeli?
"Jooooo a víš, jak jsem ti tehdy říkala o tý mý kamarátce Jitce? Jóóó?"
som si stihla vypočuť.
A bežali oproti nám!
Takže som si prešla most a začala si to šinúť dolu kopcom, ignorujúc fakt, že oproti mne ide guča ľudí v počte asi 30 zaberajúca celý cyklochodník a ignorujúca fakt, že ja idem na korčuliach.
Ja sa rehocem, točím to na pole (v kopci) a utekáááááááám. Normálne, že proste bežím v korčuliach. Po poli. A smejem sa. Vždy sa smejem, keď robím takéto veci. Dav sa smeje, neuhýba sa a pokojne si kráča ďalej.
Dementi

VTEDY! som si povedala, že ma už nič neprekvapí.

hovno, hovno, zlatá rybka

Konečne som sa dostala poriadne do toho akože korčuľovania a nevyzeralo to tak, že som len dvakrát šmykla nohou a potom som využívala tetu zotrvačnosť. Takže som i konečne nabrala nejaké to tempo (bolo načase, však som už bola za polovicou cesty späť :D )
A znova som si to šinula dolu kopcom. A predo mnou začal niekto brzdiť! No povedzte mi, prečo? A oproti nám veľa ľudí, nemohla som ho predbehnúť. Všetky korčuliarske schopnosti, ktoré som si zopakovala za približne tých 13 prejdených kilometrov, mi boli nanič! (zopakovala som si akt samotného korčuľovania, zohnutia sa, keď idem dole kopcom, a zatáčania doprava a doľava - využiteľné i pri predbiehaní. Brzdila som chytaním sa vecí - stromov, batoha kamarátky, stĺpov či plotov i zábradlia - poprípade skákaním do poľa, ako som vyššie opísala).
Tak som sa teda rozhodla zopakovať si brzdenie. 
Začínam dvíhať pravú nohu. Kopec sa zvažuje čím ďalej, tým viac.
Stále dvíham pravú nohu, brzda nikde. (hľa! vysoký strom! hľa!)
Slalomujem pomedzi oprotikorčuliarov na ľavej nohe, pravú mám zdvihnutú, jak keby som chcela niekoho ošťať, je mi jasné, že padnem.
Smejem sa.
Stále sa smejem.

TREEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEESK

Zdvihnem sa a spokojne zakrvavená pokračujem v ceste a rehocem sa ďalej.

poučenie
nie je

slovo záverom
chcela by som pozdraviť svoju rodinu (ahoj)
A inak som vymyslela tisíc spôsobov, ako svoje zranenie využiť na to, aby som nemusela písať eseje. Lebo veď pravá ruka!!! 
(o tom, že som schopná napísať článok na blog, radšej pomlčíme)

Idem si znova zafixovať ruku, bolí to.

(počet lekárov, ktorí ma vyšetrovali: 2
počet sexy lekárov, ktorí ma vyšetrovali: 2)

Romana Dériková

Romana Dériková

Bloger 
  • Počet článkov:  68
  •  | 
  • Páči sa:  0x

moja mama hovorí, že sa lesknem ako koňovi gule.sedlák v meste. študent. barista. čašníčka. učiteľka angličtiny v nízkoprahu armády spásy. dobrovoľník v sociálnych službách. nehorázne sarkastický trúd. náhodný cestovateľ, stopovateľ. a sem tam o tom všetkom rada niečo zdelím. Zoznam autorových rubrík:  rmn the cestovateľIsn´t this ironic?Romanka kuchtíStretla som...Zápisky z frontovCítimLondonThis is musicNezaradenéPoézia

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu