"Desiny Clea modré," a podalo predavačke bankovku, ktorú dovtedy nervózne žmolilo v ruke. Najskôr som si myslela, že zle počujem, veď taká mladučká nemôže predsa kupovať cigarety. Potom mi prebehlo hlavou, že veď jej ich predavačka predať ani nemôže, keď už nie zákon, tak svedomie by jej v tom malo brániť. No na moje počudovanie sa z okienka vystrčila ruka zvierajúca krabičku cigariet, ktorú v okamžiku vymenila za bankovku. O chvíľu sa v okne objavila ešte raz, tento krát s drobnými, ktoré dievčatko uchytilo a utekalo preč. Ja som len neveriacky pokrútila hlavou, kúpila si tri jabĺčka a zamyslene kráčala domov.
Som si istá, že dievčinka nechcela cigarety pre seba, že ich kupovala rodičom, no aj tak sa mi v hlave vynára množstvo otázok.
Ako je možné, že rodič fajčiar je natoľko pohodlný, že si tie cigarety nejde kúpiť sám? Prečo svoje dieťa učí, že aj keď nie je plnoleté, tak tie cigarety kúpiť môže?
Prečo sa jej ich podarilo kúpiť? Prečo jej predavačka jednoducho nepovedala, aby poslala svojo ocina/maminu, nech si ich kúpia sami? Nemohla si byť predsa istá, že malá ich nechce pre seba.
Spomínam si, že keď som bola malá, tak som popri pečivu, mlieku atď. vždy kupovala pivo otcovi. Keď som o niečo vyrástla, tak mi už pivo predať nechceli. Dokonca aj keď som mala papierik od otca, že to je pre neho.
Nie je to náhodou tak, že čím sme mladší, tým máme väčšiu istotu, že sa dostaneme k "zakázanému" tovaru? A potom od určitého veku je to zas jednoduchšie so stúpajúcim vekom?
A nejde mi nedodať, že predavačky pravdepodobne neovládajú základné počty, keď ani po zhliadnutí môjho občianskeho preukazu neveria, že už 18ku mám za sebou a sú ochotné sa so mnou hádať...
