Toto nie je rozprávka.

Mám kuskus po záruke a kukuricová kaša na tom nie je o nič lepšie. Dali si rande u mňa v špajzi.

Dni sa krátia. Nestíham si vytvárať domov a ani sa doň navracať, tak sa naň aspoň hrám. Do prania dávam viac aviváže než je v skutočnosti potrebné. Tvárim sa, že moja andulka je trikrát väčšia, zelená a vie i čo to povedať a natoľko sa pri tom zabudnem, že niekedy otrčím ruku, dúfajúc, že mi na ňu priletí.

Dokonca už ani tie instantné polievky nie sú to, čo kedysi bývali.

Rátam každý vypadnutý vlas a teším sa na prvé šediny. Bolím sa.

Vyhadzujem ruky do vzduchu a vyzerám pri tom smiešne. A ja len dúfam, že ich niekto chytí. Tak zúfalo a hystericky, snáď ako jeden z mála dôkazov toho, že som žena.

Keď príde reč na nevybúrenosť, tak jediné, čo viem, je to, že som sa vybúrila do ešte väčšej nevybúrenosti a to je moja životná cesta. Taká iná, keď mám po boku seba a v prípade núdze sa za seba schovám. Svet má tak veľa masiek, zopár som si požičala. 

Našla som sa v absolútnej stratenosti a teraz len tak jemne klopkám prstami o stôl a čakám, kedy pochopíš, že presne tam sa máš hľadať aj ty. 

Vyjsť odtiaľ je zbytočné, svet mimo fantázie je nebezpečný. 

Nedostať v ňom bylinkové maslo za úsmev.