Ten pán ma okamžite zaujal. Niežeby som bola vydajachtivá, on mal jednoducho charizmu, ktorá nám vibrovala v celom byte.
"Poďte, holka zlatá, ideme si pripiť." A tak sa to začalo.
Pán otvoril ústa a skoky jeho životom prišli.
"Raz som sa takto spýtal jednej 16-ročnej Filipínčanky, jestli si ma chce zobrať a ona, že áno."
Utiekol do Kanady, za socializmu, preto tie Filipíny, preto tá slovenčina zmiešaná s češtinou.
"Tak som jej povedal, že bambusák je na dôchodku. A ona, že nevadí." Naozaj sa vzali.
"Do you speak English?" Asi si ma chcel preveriť. Nuž, chvíľku sme sa porozprávali aj po anglicky. Škoda, že neovláda francúzštinu, tá mi ide jednoznačne lepšie.
"Když jsem tady byl před 7 lety, tak som musel jet do nemocnice a tam jsem mal tu nejlepší skotskou whisky. A sestričky nachádzali láhve v košech, tak všade kládli otázku: ´Nevíte kdo tady pije pivo?´ Až prišli aj ku mne a spýtali sa ma, či mi môžu otvoriť šuflík. A tam byla láhev od whisky .´Vždyť vy ste nám lhali.´ A já im na to, jestli neumějí číst, to přece nebyla láhev od piva. Na ďalší deň ma odtiaľ vyhodili."
Teraz mám otvorené dvere a počúvam každé jeho slovo, píšuc tento článok. Áno, lepšie by bolo sedieť v jeho prítomnosti, ale ja chcem toho zaznamenať, čo najviac.
"Žena, to najkrajšie stvorenie, kvôli ktorej sa my, muži, štveráme na vrcholky hôr, vymysleli sme poéziu... " Pri týchto slovách sa mi hlboko pozeral do očí, v ktorých mu stále ihrala mládeneckosť.
"Na tohle, " poklopká si po očiach, "jsem kdysi balil holky." A ja mu verím každé slovo.
Milujem takýchto ľudí. Majú stále čo povedať a najmä vedia, ako to povedať. Kam prídu, všade ich je plno. A majú neutíchajúci zmysel pre humor. Inak, už som pozvaná na mesačný pobyt na Filipíny. Rozmýšľam. :)
