Účet som si deaktivovala asi 9 mesiacov dozadu. Pred polrokom som ho nadobro zrušila. Dôvod? Veľmi prozaický. Nemám nič proti Facebooku. Vadím si ja, keď som na Facebooku. Dajte mi príležitosť nečinne čumieť s pootverými ústami na činnosť iných ľudí a som schopná to bez pohnutia robiť celý deň. Som kráľ prokrastinácie a preto som sa rozhodla odstrániť všetky nadbytočné lákadlá k tejto činnosti.
Kým som bývala v Brne, bolo to v poriadku. Ľudia mi volali, mailovali, stretávali sme sa náhodne na ulici, v kaviarňach, nič mi nechýbalo. Mala som kopec času a ešte kopcovitejší kopec socializácie. Mohla som kedykoľvek vyjsť sama do ulíc a vedela som, že do polhodiny isto stretnem niekoho z kamarátov a môžeme si zahrať šach pri kyslom moravskom červenom víne. Bolo to fajn.
Odišla som do Fínska, na polárny kruh. Na takzvanú akademickú stáž (ktorú všetci "erazmáci" väčšinou pojmú tak, že sú na chodbách intrákov, pijú a kričia. A to si akože myslia, že sa k nim pridám? Ak by som chcela piť, neodchádzam z Moravy do krajiny hnusného piva a drahých panákov), kde sa mimo iné posledný týždeň ohadzujem lopatou (haha, som na VŠ a lopotím sa s lopatou) a pomáham budovať a dizajnovať interiér pre Rovaniemi Design Week.
Ale o to nejde, len som sa chcela pochváliť.
Keď svoj čas nevenujem zazeraniu na ľudí a sarkastickému pofrckávaniu, tak sa mi sem tam podarí aj s niekým sa zoznámiť. A potom to príde.
"Well, add me on Facebook and then..." (pridaj si ma na FB a potom...)
"Ehm... I don´t have a FB account. But you can give me your e-mail address." (nemám FB, ale môžeš mi dať na seba mail)
(po prvej polke vety môj spolukonverzujúci očividne ohluchol a nabral komunikačné schopnosti, až keď zaregistroval, že už nehýbem pusou)
"You don´t have a FB account?! How come?" (ty nemáš FB?! ako to?)
"Well, I used to have it, but then I deleted it, because I don´t want to have many reasons to procrastinate." (no, mala som, ale vymazala som sa, pretože nechcem mať mnoho dôvodov na prokrastináciu.)
V tomto momente sa konverzácia točí okolo prokrastinácie a človek zabudne na to, že som chcela jeho mail.
V tom istom momente si ja uvedomím, že som zasa odkundes kdesi z lesa, na ktorého zas každý zabudne, pretože nemám FB a nemôžem sledovať všetky tie úžasné fotky, čo tam pridávajú do erazmus rovaniemi skupiny so všetkými drbmi naokolo a súťažami a podobne. (haha) Že všetky dohadovania sa dejú na FB a ja som mimo toho a vôbec neviem, čo sa okolo mňa deje. Že jednoducho tým ľuďom ani len nenapadne, že komunikovať sa dá aj inak a že naozaj existujú ľudia ako ja, ktorí nemôžu mať FB, inak by celý deň strávili na riti, žrali by čokoládu, pili kávu a zafajčili by si celú izbu a smiali by sa na tom, kto s kým kde čo robí.
Jednoducho odísť na nové miesto, do iného mesta v inej krajine a nemať facebook, je v dnešnej dobe fakt pekelne na nič. Pretože aj keď ja viem, že komunikovať sa dá aj inak, tak presviedčať o tom masu ľudí, aby kvôli mne vynaložili námahu na inú formu komunikácie, je náročné. A v podstate aj tak nikdy neuspejem.
Ach, milí ľudia, ja viem, že urobiť jeden click "add as a friend", nie je tak psychicky vyčerpávajúce, ako si tvárou v tvár vypýtať kontakt, ale niekedy to stojí za to. Berte ohľad na ľudí ako som ja. Naozaj potrebujeme byť od toho fenoménu čo najďalej.
