V skratke to je o tom, že televízia je zlo. Pre mňa osobne je televízia zlom všeobecným, aj keď niektoré McLuhanovské plusy sa jej odoprieť nedajú, no televízia v kaviarni/bare/krčme či hocijakom inom podniku je zlom najväčším.
Začala som to vnímať ešte na strednej. Človek si chce zájsť na pizzu a plnohodnotne sa prežrať, pretože bez prežratia by nebol deň dňom, a všetka plnohodnosť sa vytratí, pretože mi neďaleko stola blikajú stále nejaké obrázky, zaznievajú slová v nemčine, ktorým prd rozumiem, a ja na to všetko len zhypnotizovane pozerám a nesústredím sa na svoje syry, olivy, feferónky, cesnak a ustrice (ach, kam sa podeli časy pravidelných výplat? Teraz už len nepravidelné prednášky...)
Vtedy sme sa smiali. Akí sú z toho všetci hlúpi a otupení a ako sa na TV pozerá každý v miestnosti, aj keď mu je v podstate tatam celý program, hlavne, že sa to hýbe a vydáva zvuky a dokonca je to farebné. Hej, vtedy nám to prišlo smiešne.
V našom meste máme dve prijateľné kaviarne. Také, že aj povaľovať sa v nich dá. Veď, poznáte to.
!!!TAK PREČO TAM MUSELI NARVAŤ PLAZMU?!
Neviem ako vy, ale ja sa chcem v kaviarni porozprávať. Vypiť si kávu. Len tak v pokojnom rozpoložení sledovať svet okolo seba.
Ale nie. Tí ogrgeli ogrgeľovití odkundesovití mi to musia všetko kaziť akousi televíziou. Áno, akousi. Ja naozaj neviem, kto je nejaká blondína z Hornej Dolnej a nepotrebujem, aby na mňa vyskakovala z obrazovky, keď sa chcem porozprávať s kamarátkou, ktorú som nevidela rok, lebo zúrivo testovala silu svojho organizmu medzi vírusmi tretieho svete (rozumej - bola v Brazílii).
Naozaj nemám potrebu počúvať detiská v SuperStar, o ktorej som sa tak periférne dozvedela, že beží, ako prznia nezprzniteľné (tak zlé hity, že ste si mysleli, že horšími ani byť nemôžu... a AHA HO!)
Vraj, snaž sa to ignorovať Dériková, snaž sa. Ale to je ako... neviem, keď vidíte, že si niekto vytkol členok, viete, že je to... ZLÉ, ale predsa sa na to fascinovane pozeráte a robíte "fuuuuj, to je nechutné!"
Takže, aby som sa vrátila k tomu, čo som chcela povedať. Televíziu poctivo ignorujem už asi sedem rokov. Jednoducho som ju prestala pozerať a nechýba mi. Nebolo to zo žiadnej revolty alebo pocitu inakosti, nič mi proste nedávala.
A keď vidím všetky tie ovečky spoločne sledujúce ten istý program s otvorenou hubou dokonca aj tam, kde by sa mali ľudia rozprávať a oddýchnuť si od toho, pri čom sa rodina háda doma v obývačke, tak som šťastná, že nie som jednou z nich.
Aha! Viete, čo ma dnes vyhnalo z kaviarne? Akási Partička, či čo to bolo. Myslela som si, že divadelné dosky boli totálne skazené na divadelnom festivale v Litve, keď pri slávnostnom zahájení vystúpili roztlieskavačky... tu bol dôkaz, že herci si ich prznia aj sami, vedome a dokonca s radosťou. NECHUTNÉ!
A nech sa snažíte akokoľvek, predsa len sa vaša konverzácia zvrtne ku komentovaniu toho, čo prebieha na obrazovke... plazmovej...
Masová magorizácia. Ešteže väčšinu času pobývam v Brne, kde sa dá naozaj kaviarensky plnohodnotne povaľovať.
