Presne v tomto stave som teraz.Celý deň úsmev na tvári, prídem domov, na miesto, čo mi tak pripomína včerajšiu hádku, a všetka moja nálada je ta tam. Na všetkých sa mračím, nikoho nepozdravím (aj keď veľmi chcem) a myslím len ma to, aby mi všetci dali pokoj.
Nikdy by som nezverejnila svoje pocity, nebyť včerajška. Pretože som ublížila osobe, ktorú milujem najviac na svete. Pretože som jej vykričala to, čo si nezaslúži počuť. Pretože ma včera pohľad do jej smutných očí, ktoré sklamane rezignovali nad mojimi zmenami, ukľudňoval a tešil. Pretože som tvrdohlavá a chybu si viem priznať len sama pred sebou. A neviem jej povedať PREPÁČ, ktoré si zaslúži. A nielen to. Ona si toho zaslúži omnoho viac.
Mami, mne je to naozaj ľúto. Viem, ako veľmi si sa obetovala, aby som sa ja mala dobre. Viem, že nebyť Teba, tak som len malý bezvýznamný červ. A Ty zas vieš, že som aká som a vždy opakujem chyby, ktoré druhým vyčítam. Že mi trvá dlho, kým sa ospravedlním. A dúfam, že budeš vedieť, že mi je to všetko ľúto a keby som mohla vrátiť čas, tak včerajšok vyzerá úplne inak.
Prišla by som domov, dala Ti pusu na líčko, odložila riady, upiekla koláč, spravila Ti kávičku a spolu by sme si pozreli Le Fabuleux Destin D´Amélie Poulain. Práve teraz mi hrá k nemu soundtrack. A ja si uvedomujem, že aj dnes som bola k tebe zlá. Že veď to, čo som tu vymenovala, som mohla spraviť dnes, aby si mi odpustila. Ale nie, ja si tu sypem popol na hlavu a nezdvihnem sa zo stoličky, aby som napravila včerajšok.
Ale sľubujem, že akonáhle to tu dopíšem, tak to spravím. Pretože Človek, ako si Ty, si správanie, ktoré som včera predviedla nezaslúži.
Prepáčte mi tento výlev, ale potrebovala som si dať nejakú imaginárnu facku.
