Tak si to zrátajme. Nejde o to, že to bolí, akoby vám močovou trubicou prechádzala žiletka. To ma až tak (momentálne) netrápi. Nejde ani o to, že vtedy za najbezpečnejšie miesto na celom svete pokladáte záchod, aj keď tam len sedíte, húpete nohami a čítate si rok staré časopisy, poprípade listujete Dágssonovými komixami. Naozaj, to nie je až taký problém.
Ale predstavte si následujúcu situáciu.
"Tak slečno, nejdřív vám pročteme posudky."
(vzhľadom na fakt, že moja čeština nie je žiadno očarujúca, od tohto momentu budem všetky imaginárne vety mojej komisie simultánne prekladať do slovenčiny)
"Blah. Blah. Žvást." (posudky)
"Priblížte nám viac metodológiu vašej práce a objasnite prečo ste si vybrali práve menovaných umelcov, napriek tomu, že práca týchto sa zdá koherentnejšia pre aplikovanie vašej teórie?"
V tejto chvíli sedím. Pozerám sa pred seba. Potia sa mi ruky. Čelo mi zahmlieva studený pot. Mám zamestnanú myseľ jednou jedinou myšlienkou. Trasiem nožičkami. Je mi zle. A vôbec nie preto, že sedím pred komisiou a mám odpovedať. Kdeže.
Totižto tá jediná myšlienka, ktorá zajtra bude zamestnávať moju myseľ, bude:
"JA SA POCIKÁM!" Presne tak, ako keď idete v autobuse na dovolenku do Grécka, už hodinu sa nervózne posúvate hore dole po stoličke a hanbíte sa poprosiť šoféra, aby kvôli vám zastavil. Uff.
A vy vari viete myslieť na niečo iné, keď ste na pokraji zrútenia z toho, ako veľmi nehorázne strašne moc potrebujete ísť na záchod?
Doslovné šťanice zajtra.
