Koncert nezačal načas, ale to ma neprekvapovalo. Komáre otravovali, tiež ma to neprekvapovalo. Pivo nebolo drahé, to ma prekvapilo. Vzorka ľudí bola tiež zvláštna. Dredlokáči sa miešali s biznismenmi, študáci zo skorodôchodcami. Aj keď to by ma nemalo prekvapiť. Postávali sme a čakali. Nevedel som, čo ma čaká.
O pol deviatej som sa dočkal. Prišiel a mal túžbu velikú. No a ja s ním. Spieval, scatoval, rozprával, vtipkoval. muzikanti hrali, džemovali (ako hrozne to vyzerá napísané po Slovensky), improvizovali. Ľudia sa vlnili, spievali, tlieskali, pískali a ja som sa rád zapojil do davu.
Mne neznáma hudba sa mi dávala spoznať a ja som sa zoznamoval rád. Jazz sa predstavil vo fantastickom svetle. Hudba, ktorá nepotrebuje showmanov, ale srdciarov. Potrebuje muzikantov, ktorí ju cítia, muzikantov, ktorí ju žijú. Keď sa pridá slovo, ktoré pohladí, zistíme, že je tu ešte svet citlivý, krásny, hravý, smutný, svet pravdivý.
Odchádzal som spokojný, aj keď maturantky neboli. Nebol to koncert hitov. Bol to koncert hudby a slov.
Lipa spieval Lasicu, Lasica rozprával cez Lipu. A ja som im rozumel.
