Mám mnoho príbehov, kde figurujem ako účastník nehody, ale jeden z nich mám veľmi silno vrytý do pamäti. Možno preto, lebo je prvý. Napadol ma hneď, ako sa mi do rúk dostal článok môjho kolegu blogistu Ďuriho. Keď som ho čítal, ako si stihol v rýchlosti vypočítať najideálnejšie riešenie krízy s čo najmenšími škodami, tak som si veľmi rýchlo spomenul na príbeh z mojich motorkových začiatkov.
Moji rodičia mali chalupu neďaleko Banskej Bystrice, v megamalej dedinke Ráztoka. Trávili sme tam každý voľný víkend, sviatok a samozrejme aj leto. Bolo tam vždy srandy dosť.
Keď som mal niečo okolo 17, kamarát dostal od Apu pinčla, či ako to nazvať. Samozrejme, že bez papierov, ale viete si predstaviť, ako som mu závidel. Mal ho len na chalupe, ale to nevadí. V to leto si zlomil ruku a nemohol sa voziť. Tak som ho ukecával, nech mi ho prenajme na tie dva týždne, čo budeme na chalupe. On sa zľutoval a poskytol svojho tátoša na moje bezbrehé šantenie.
Raz som sa rútil dole cestou, podotýkam prašnou, veď čo už môžete čakať v takej Bohom zabudnutej krajine. Plyn na plné pecky, adrenalín pulzoval v krvi, v hlave úplne temno. Viete si predstaviť. Adolescent utrhnutý z reťaze. Na konci sa ceste rozdvojovala klasickou ypsilonkou. Ja som chcel zabočiť do dediny, tak reku pribrzdím. Najbližších desať sekúnd sa totálne spomalilo. Zablokovalo sa mi zadné koleso a začalo ma predbiehať. Vedel som, že je zle, už som sa pomaly lúčil so životom, so všetkými svojimi drahými. Pravú nohu som položil na zem, že skúsim to ustáť, veď keby som padol pod mašinku tak mi nohu rozomelie na fašírku. Ako som sa v tom šmyku viezol, noha pritlačená o zem, všimol som si, že mi vyzulo botu, ale stále som sa šmýkal. Vedel som, že nohu nesmiem stiahnuť, lebo to dopadne horšie. Tak mi noha neustále narážala na nejaké ostré šutre. Keď som konečne zastavil, začal som vyratúvať škody. Teniska je dvadsať metrov vyššie, motorka celá. Pozriem na pätu a tam diera. Neviem, či som bol taký laknutý, ale bolesť som necítil. Vybehol som po tenisku, obul sa a pekne som sa zviezol k nám na chalupu.
Babka akurát dovarila obed, ale samozrejme, musel som sa pochváliť. Ukázal som jej moju ranu a skoro zamdlela, nechápal som prečo. Keď som si to prezrel, zamdlel som skoro aj ja. Normálne centimeter hlboká diera do päty. Dzúra až do kosti, kamienky pozapichávané dookola. Až pri vyberaní kamienkov som si uvedomil, čo sa stalo, že by ma to malo začať aj bolieť.
Ja som rád, že sa mi podobné príbehy stali. Beriem ich ako varovný prst. Postupne ma naučili rešpektu a väčšej opatrnosti. Myslím si, že človek, ktorý nemá za sebou nejakú negatívnu skúsenosť, môže škaredo dopadnúť. Poznám to na sebe, keď už som lietal príliš vysoko, mal som pocit nesmrteľnosti, vždy som sa vymlátil niekde na ceste (či už v aute, alebo na motorke), nikdy nie nejako vážne, ale vždy dosť na to, aby som sa ukľudnil.
Aj keď, určite najlepšie je nemať nikdy žiadnu nehodu, ale to je o inom...
