Ľudia, ktorí nemajú RKC radi, používajú argumenty o histórii, krviprelievaní, padlých kňazoch. Naopak, katolíci sa bránia charitou, príkladmi zo života rôznych svätých a tým, že história je prekrútená. No, ktokoľvek z ktorejkoľvek skupiny argumentuje čímkoľvek, druhého to nepresvedčí. Je to normálne a prirodzené. Každý z nich ma svoju osobnú skúsenosť. Zmena názoru je možná len vtedy, keď si prežije skúsenosť, o ktorej hovorí druhá strana.
A o tomto je aj viera. Ja môžem rozprávať čokoľvek o mojom prežívaní viery, o Bohu, ale neveriaci človek to nikdy nepochopí. Nemôže, lebo nezažil osobné obrátenie. Totiž aj človek, vychovávaný od malička v kresťanskom duchu, si v určitom období musí vyriešiť túto otázku. Musí prejsť osobným obrátením.
Ale! To neznamená, že keď sa obrátim, stanem sa veriacim, tak som dokonalý. Nemôžem byť dokonalý, lebo dokonalý je len Boh. Ale mám sa svojim životom snažiť čo najviac priblížiť k dokonalosti. Ako na to, to nám ukázal Ježiš. Z jeho života si má kresťan brať príklad, on má byť jeho vodítkom. Ale opäť som na začiatku, Ježiš je Boh, ale aj človek. A ako človek nám ukázal, ako sa má žiť. Čo však neznamená, že tak žijeme. Ale v tomto prípade sa snaha cení.
Keď kresťan zažije osobné obrátenie, chce o tom hovoriť. Veď keď sa mi niečo páči, mám z toho radosť, chcem, aby to zažili aj ostatní. Preto Cirkev hlása svoje pravdy všade, lebo chce, aby všetci mali taký zážitok. Preto hovorí o Kristovi, preto hlása evanjelium, lebo to vychádza zo samotnej podstaty toho slova – radostná zvesť. No a radostnú zvesť si predsa nenechám pre seba.
