Dnes už asi nikto nepolemizuje nad dôležitosťou pripútať sa v aute. Ja tiež nepochybujem o správnosti tohto počinu. Ale predsa. Nesedí mi, že keď tak nespravím, môžem byť potrestaný policajtom.
Štatistiky hovoria jasne v prospech bezpečnostných pásov. Nemienim sa s nimi ani hádať. Skôr mi vadí, že štát môže trestať moje rozhodnutie, ktoré môže ovplyvniť len môj život. Keď nie som pripútaný, nikoho neohrozujem, takže štát nemusí nikoho chrániť. Iba ak mňa. Ale ja mám právo sa rozhodnúť. Nechcem, aby niekto myslel za mňa. A už vôbec nechcem, aby ma niekto trestal za to, že sa chcem zariadiť podľa seba. Tým dupľom, keď sa to týka len mňa.
Nie, nebol som prichytený a neplatil som pokutu. Len som sa tak nezáväzne zamyslel. Som presvedčený o tom, že človek má právo rozhodovať o svojom konaní a má niesť za to aj zodpovednosť. Nechcem, aby štát diktoval, čo je dobré. A ak s tým nesúhlasím - v poriadku, ale budem platiť. Cítim sa neslobodne. A slobodu milujem nadovšetko. Tak nech nikto neobmedzuje mňa ani ja nebudem nikoho. Vychádzam zo základnej premisy, moja sloboda sa končí tam, kde začína sloboda druhého. Neviem, kde v tomto prípade porušujem slobodu iného človeka. Preto nerozumiem, že môžem byť trestaný za moje slobodné rozhodnutie, ktoré ovplyvňuje len môj život.
Viem, treba chrániť poisťovne. Veď keď sa mi niečo vážne stane, poisťovňa hradí. Ale prečo to vo mne vyvoláva pocit, že pre štát je dôležitejšia poisťovňa ako človek. Prečo si to nestriehne poisťovňa sama? Určite sú na to riešenia (drahšie poistky pre nepripútavačov – napríklad).
Viem, že ma to ani nič nestojí, keď si natiahnem bezpečnostný pás. Čo ma štve je to, že to nerobím preto, že to chcem, ale preto, že musím.
A to mi vadí.
