Niekto dal názov tejto chatovici LAN party, no a potom nám už neostávalo nič iné, len poctivo kompjútrovať. Lebo keď už je nejaká akcia tematická, tak sa program nesmie meniť. Iba ak by nebola elektrika. A to sa nestalo, takže šupito za počítače a vytvoriť si osobné rekordy v sústavnom hraní. Tolerované pauzy boli len cikacie a cigaretkové. Podporované pauzy boli na dopĺňanie tekutín. Ostával len jeden problém, že ktoré hry hrať. Nakoniec sme sa dohodli, že Counterstrike (či ako sa to píše). Tak sme si zahrali virtuálny paintball. Rozdelili sme sa do družstiev a už sme mastili. Strieľali sme sa o dušu, zabíjali sme jeden druhého a radosť z ničenia naberala na intenzite. Samozrejme, najkrajšie bolo zabíjanie zákerné, od chrbta.
Treba povedať, že atmosféra presne taká, ako keď hrávame hokejbal, alebo futbal. Čiže absolútne žičlivá, nikto po nikom nevykrikoval, nikto na nikoho nenadával. Všetci sme sa vytešovali, súperovi sme dopriali radosť z víťazstva. Úplne ako v Slovenskom športe.
Rána boli super. Celé sme ich prespali. Vždy sme sa zobudili popoludní a smiali samy na sebe, že aké sme to hovädá. Akože pekné počasie, pekná chata, super miesto a my sme zavretí vnútri pri počítačoch... Ale po štartovacej kafici a cigaretke sme sa opäť postupne presúvali ku mašinám a už sme si vyberali zbrane, tvorili taktiku a tak....
Jasné, boli aj klasické veci, čo ku chate patria, hudba, oheň, klobása a alkohol (ešte že bolo treba aj jesť, lebo ináč by sme sa pravej chatovej atmosféry ani nenadýchali). Dokonca sa objavili aj pokusy o spev (v skutočnosti čo najhlasnejší hukot). Slovenskočeské klasiky sme púšťali z kompu (ako inak – veď hrať na gitare je moc reálne) a vytešovali sme sa z toho, že ako nám je dobre.
Utiecť od reality sa dá rôznymi spôsobmi. Niekto sa vozí na motorke (ja napríklad), niekto ide do prírody a niekto si resetuje hlavu alkoholom.
No a my sme sa rozhodli vrátiť do čias, keď klávesnica bola pre nás hracia konzola a nie pracovný nástroj.
