Nie som typický motorkár, v motoroch sa nevyznám, ale možno o to viac vychutnávam jazdu na nej - vietor vo vlasoch, spomalené myslenie, zrýchlený tep – to, čo robí jazdu na motorke neodolateľnou. Prečo má človek obrovský pocit slobody, prečo sa cíti neprekonateľný, to je asi neopísateľné. Ale v tej chvíli sa na to nemyslí. Šepot motora, zapadajúce slnko. Vnáraš sa do vlastného vedomia, cítiš, ako ti pulz prírody dáva nezmazateľnú pečať. Cesta, ktorá nemá cieľ, možno ani zmysel, sa mihá pred očami. Znie to ako báseň. Báseň, ktorú nikto nikdy nenapíše. Len báseň, ktorú prežívaš, cítiš a vnímaš, ale nikdy nevyslovíš, nedáš jej meno, len ju žiješ...
Neviem, kedy presne vznikla myšlienka obehnutia Európy na motorkách, ale viem, že som sa jej hneď chytil. Nevedel som, do čoho sa chcem púšťať a netušili to ani ostatní aktéri. Kým sa o tom len rozprávalo, snívalo sa s otvorenými očami, čo by sme chceli vidieť, kam by sme sa chceli pozrieť, tak to bolo ľahké. Každý sa len chcel voziť, podľa možnosti čo najdlhšie a čo možno do najďalej. Nevybrali sme si žiadnu exotiku, ale západnú Európu. Chalani chceli Portugalsko – najzápadnejší bod kontinentálnej Európy, mne to bolo jedno. Mne nešlo o žiadne konkrétne miesto, len ísť a ešte kým mám čas, spraviť niečo crazy. Nehovorím že obehnúť na motorkách Európu je nemožné, že je to šialenstvo, alebo nebodaj sme niečo extra dokázali. Aj keď svojim spôsobom predsa niečo. Splnili sme si sen. A to je naše najväčšie víťazstvo.
Pred odchodom nás odhovárali, smiali sa a tvárili sa strašne nechápavo, že o čo nám ide. My sme to vemo neriešili. Vedeli sme, že odradiť nás nemôže nikto. Vedeli sme, že zastaviť nás môže len niekoho „smrť“. Znie to hlúpo, ale nepripúšťali sme si nič, čo by nám mohlo zmariť odchod. Tak tvrdohlavo sme sa do toho rútili, že sme si ani neuvedomovali, čo nás čaká, čo sa môže stať. Možno aj to je dôvod, prečo sme to „prežili“. Koľko krát sme to na ceste zabalili, koľko krát sme sa v duchu vracali porazení domov... Až potom, čo sme sa pár krát vytrieskali, čo sa stále kazilo niečo na našich herkách, čo sme sa milión krát posekali kvôli hovadine, to všetko začalo mať zmysel. Bez všetkých tých „korenín“ by to bolo len absolvovaných 10 tisíc kilometrov, nejaké tie zážitky z pekných miest.
Neviem, či preto, že sme to tak strašne chceli, sme to dokončili, alebo Niekto chcel, aby sme si to riadne vyžrali, kým to dokončíme, alebo to jednoducho tak malo byť – v každom prípade – išiel by som znovu. Na tejto ceste som sa naučil prežívať a vychutnávať každú jednu sekundu života. Vychutnávať všetko, čo príde. Nemyslieť na to, čo bude, len to prijímať.
Žiť doslova na doraz.
