Väčšina samospráv na Slovensku zlyháva nie preto, že by im chýbala vízia. Zlyhávajú preto, že riadia holding či už s 10, alebo s viac ako 100 príspevkovými organizáciami (OvZP) – ako keby to bol dedinský spolok.
Samosprávy dnes prevádzkujú:
Školstvo a rozvoj: Jasle, škôlky, základné a stredné školy, družiny, umelecké školy
Sociálne a kultúrne služby: Domovy dôchodcov, centrá voľného času, mestské divadlá či knižnice
Komunálnu infraštruktúru: Technické a parkovacie služby, údržbu ciest, správu verejného osvetlenia a odpadové hospodárstvo
Šport a relax: Mestské plavárne, športové haly, štadióny a rekreačné areály
Strategické podniky: V mnohých mestách dopravné podniky, mestské lesy, bytové podniky alebo dokonca nemocnice.
Ak tento holding riadite cez „písanky“, neformálne vzťahy a „dobré úmysly“, výsledkom je nevyhnutne strata likvidity, chaos a neefektivita. Tento stav je kritický najmä vtedy, keď sa nedarí štátu, firmám, ani väčšine občanov.
Prečo to tak je? Lebo riadenie samosprávy sa v mnohých prípadoch stále vníma ako politická kategória.
Moja skúsenosť z terénu je iná: Riaditeľnosť nie je vec politickej dohody. Je to čistý ekonomický parameter. Ak systém nemá jasné informačné toky, KPI a tvrdú kontrolu nad nákladmi, nefunguje.
V sérii príspevkov budem odkrývať, ako vyzerá „manažment agónie“ a prečo je zavedenie moderného operačného modelu v samospráve jedinou cestou, ako predísť finančnému kolapsu.
